Už viac ako desať rokov som nedostal správy od môjho priateľa – mnícha Timoteja. Vtedy som mal dvanásť rokov a namiesto dopisovania s pioniermi z iných socialistických krajín, som si písal s pravoslávnym mníchom z gréckeho ostrova Patmos. Človek, ktorého som nikdy nevidel, ma svojimi listami a povzbudeniami viedol vo viere. Vtedy bolo ťažké kúpiť náboženskú literatúru, preto niektoré grécke pravoslávne kláštory na vlastné náklady vydávali pravoslávnu duchovnú literatúru a posielali ju do Sovietského zväzu. Vďaka pravoslávnému kňazovi som tieto knihy dostával i ja, ale najviac som sa tešil krátkemu, ale objemnému listu od otca Timoteja. Predstavoval som si ho: mních s mäkkučkou striebornou šedivosťou v brade a v obočí, prisadol si na lavičku, aby si oddýchol od horúčavy v tieni košatých južných stromov...Po strávení niekoľkých rokov na Slovensku som zatúžil nájsť môjho vzdialeného duchovného vodcu. Napísal som mu podrobný list o mojej životnej ceste. Pár dni dozadu prišiel list od otca Timoteja na moju ruskú adresu. Po mnohých rokoch, teraz, po prečítaní histórie jeho života, nemohol som sa s vami o tom nepodeliť...Jeho dom a chrám, zliaté do celku, stoja na vrchole kopca, nad vysokým brehom – a za ním je more a modrajúci sa horizont. On – bývalý tanečník – bol známym v Grécku a v mnohých hlavných mestách Európy. Tancoval grécke, španielske, cigánske, africké a ruské tance. Vo filme „Kleopatra“ s Elizabeth Taylor hral úlohu ázijského kráľa. Narodil sa v roku 1927 na ostrove Samos. Otec bol námorníkom a matka vychovávala sedem detí. Stále chodila v čiernom oblečení, v jej izbe bolo veľa ikon a vždy horela svieca. Keď mala čas, v rukách preberala zrnká hovoriac: „Pane Ježišu, spas nás; Pane Ježišu, odpusť nám“.„Krstili ma ako novorodenca. Miloval som Boha, ale nikdy som nebol vedľa neho. Prechádzajúc vedľa chrámu som sa žehnal, ale skoro nikdy som doň nevkročil; modlil som sa pred jedlom len preto, že to robila moja mamka. Myslím si, že láska mojej mamy k Bohu, zohrala veľkú úlohu v celom mojom živote. Ona akoby zasiala v mojej duši semienko lásky, ale vzišlo oveľa neskôr. Veľmi ľutujem, že mamka nie je so mnou, ale ona hľadí z neba a teší sa zo mňa“.Po maminej smrti, v roku 1940, Timotej ostal sám so sestrou. Ona mu nahradila matku. Počas ťažkých rokov druhej svetovej vojny ľudia zomierali rovno na uliciach. Každý deň po uliciach Atén prechádzal voz, ktorý namiesto odpadkov zbieral mŕtvoly a zvážal ich do spoločného hrobu. V jeden deň na ulici zabili nemeckého dôstojníka a Timotej bol blízko miesta činu. Nemeckí vojaci, aby sa pomstili, chytali všetkých chodcov, jedným z nich bol aj on... Tak bol v trinástich rokoch vyvezený do táborov v Rakúsku. „Viezli nás ako dobytok. Doteraz si pamätám zvuk sirény a padajúcich bômb, ktoré mierili do nášho vlaku. Ale prežil som len preto, že to chcel Boh“.Počas celých piatich rokov príbuzní nemali žiadne správy od chlapca a mysleli si, že už ho nikdy neuvidia. Avšak v roku 1944 sa vrátil do svojej otčiny. Práve po vojne, aby pomohol svojej rodine, začal sa zaoberať tancami. Timoteja prijali do školy profesionálneho baletu a súčasne pracoval ako kabaretný tanečník. Vtedy mal devätnásť rokov. Práve vtedy sa začína jeho kariéra tanečníka: Irak, Irán, Egypt, Sýria, Turecko, Európa a Amerika. Celá duša a myseľ bola venovaná len práci. Po mnohých rokoch úspešnej práce sa stal riaditeľom agentúry, ktorá pomáhala mnohým začínajúcim talentom. „Dvadsapäť rokov dozadu zomrela moja sestra a zostal som sám. Pamätám sa, začínal Veľký týždeň. Vrátil som sa domov po zádušnej omši za sestru. Doma akoby ma nejaká sila postrčila do sestrinej izby. Vošiel som a cítil som len chvenie svojich nôh. Kľakol som na kolená pred ikonou Matky Božej a začal som sa modliť. Všetko, čo som vedel – Otče náš. Vtedy som vzal modlitebnú knižku svojej sestry a začal som čítať všetko za radom. Slzy sa liali z mojich očí a nevidel som riadky, ani som nemohol čítať, vtedy začala hovoriť moja duša. Zachytil ma pred tým nepoznaný pocit. Pre mňa bol natoľko neznámy, až som si myslel, že to nie som ja. Nemohol som pochopiť, čo sa so mnou deje. V tom momente celý môj život so všetkými mojimi hriechmi prebiehal predo mnou. Spomenul som si, že som už 25 rokov nebol na prijímaní. Vnútorný hlas mi hovoril, že musím k nemu pristúpiť. Ale ako? Moja matka mi vždy hovorila: „Človek, ktorý ide na prijímanie bez spovede, spaľuje seba samého!“ Strach a úcta k Bohu mi nedovolili pristúpiť k sviatostiam...Ja som zvolal k Najvyššiemu: „Pane môj, ukáž mi svoj znamenie, že mi odpúšťaš moje hriechy a dovoľuješ mi pristúpiť k prijímaniu tvojho Tela a Krvi“. Odišiel som z izby, umyl som si tvár, aby mi bolo ľahšie. Keď som opäť otvoril dvere do sestrinej izby, uvidel som, že biele steny sa stali bledo modrými a všade na nich boli zavesené kríže, ktoré tam pred tým neboli. Pomyslel som si, že sa mi to iba zdá a zatvoril som dvere. O niekoľko minút som ich otvoril a uvidel som to isté. To bolo Znamenie! Bol som taký vyčerpaný, že som si musel ľahnúť. Pocítil som, akoby zo mňa vytekala krv a život odchádzal spolu s ňou. Po pár minútach som prestal cítitť seba samého, akoby som bol umrel. A vtedy som videl svetlo! Veľké svetlo! Nič podobné som nikdy v živote nevidel. Ležal som s otvorenými očami, svetlo pomaly odchádzalo a život sa vracal do môjho hriešného tela. Po tom som pocítil pokoj v duši a zaspal spánkom batoľaťa. Na ďalší deň som sa vyspovedal a prijal sväté prijímanie“. Od toho dňa sa začal život iného človeka – pravoslávného kresťana.Po videní Timotej začal chápať, že práca, agentúra ho už viacej nezaujíma, prestal odpovedať na telefóny. „Jediné, po čo som v tom momente túžil bolo pochopiť, čo sa so mnou deje a stať sa bližším k Bohu...“„Neskoršie, pri čítaní sv. Písma som počul hlas: „Zanechaj všetko a choď na Patmos“. Timotej sa rozhodol navštíviť ostrov. Vedel, že je tam posvätná jaskyňa apoštola Jána, ktorý v nej zapisoval Apokalypsu. Na Patmos išiel spolu s priateľom. „Počas liturgie v kláštore sv. Jána počul som ten istý vnútorný hlas: „Postav tu chrám a dom“.Na Patmose povedal o všetkom, čo sa stalo a o svojom predchádzajúcom živote opátovi Isidorovi. „Poprosil som o miesto na stavbu chrámu, ale nemohli mi hneď odpovedať, pretože o tom rozhoduje rada starších. Musel som čakať, odišiel som do Atén s presvedčením, že na ostrov sa skoro vrátim. Priateľom som povedal, že aj keď mi odmietnu stavbu, aj tak sa tam usadím“.V Aténach začal rozpredávať svoje príborníky, striebro, nábytok a koberce. Ale na stavbu chrámu peniaze nestačili a on musel predať svoj dom. Po nejakom čase prišiel list: Rada starších požehnala postaviť chrám a kláštor ponúkol svoju pomoc. „Ale Pán mi rozkázal postaviť chrám za svoje peniaze. Odmietol som pomoc kláštora a s Božou pomocou som postavil chrám za osem mesiacov. Na Vianoce som zložil večné sľuby v kláštore“.Viedol skoro dokonalý život. Robil to, čo chcel. „Ale len ja som si to tak myslel. Skutočne bol môj život naplnený vzrušeniami, horkosťou a problémami. Od toho okamihu, ako som našiel Boha, som išiel za ním, aby som žil, aby odišli horkosť a problémy. Všetky ťažkosti v mojom živote, všetky prekážky, choroby – prešli a zabudli, ale práve tak rozhodol Najvyšší. Chvála Bohu!Niekedy by som tak rád videl v chráme zapálenú pútnickú sviecu, ako znak, že na mňa nezabudli. Teraz nemám nič okrem môjho kostolíka a zopár izieb pri ňom, viacej nepotrebujem. Ja som pustovník. Každý deň opakujem Bohu slová vďačnosti, že všetko sa v mojom živote stalo práve tak. Boh je v kažom z nás, aj ja ho cítim každou bunkou svojho tela. Som naozaj šťastný. Veď je tak jednoduché nájsť pokoj v duši. Ľudia všetko komplikujú, náhlia sa, utekajú. Hľadajú šťastie, ale ono je vedľa nás“. Ja, Ján, váš brat a spoločník v súžení, v kráľovstve i vo vytrvalosti v Ježišovi, bol som pre Božie slovo a Ježišovo svedectvo na ostrove, ktorý sa volá Patmos (Zjv 1, 9).
