Boh všetko usporiadal múdro. Ohraničil čas na cestu, ale nie samotnú cestu. On nám osobne povedal, že život je konečný, ale túžba žiť je nekonečná.
Nech máme neohraničené možnosti a nesmrteľnú dušu. Len treba ísť a hľadať! Pri prvých vodopádoch som pochopil, že samotné dosiahnutie cieľa nemá zmysel. Pretože označuje koniec cesty. Smerovanie k cieľu je samotný život.
Aby sme sa aspoň nejako mohli orientovať, Boh nám zanechal také značky, ktoré na cestách odpočítavajú vzdialenosť. A už potom ľudia na ne napísali čísla, ktoré sami od seba nič neznamenajú, ale nám pomáhajú zapamätať si miesto a čas, kde robíme svoje životné kroky.
Každým nádychom prechádzame ďalšou značkou. Dakoho sme dôstojne stratili, niekoho dobrého sme stretli. Zachránili sa. Nestratili sme svoju tvár. Ďakujem Mu za to. A keď sme dodali aspoň užitočnú omrvinku k tomu, čo robíme a prepracovali sme predchádzajúce – je to výnimočné.
Keď ti vadí tento vzduch – dýchaj iný. Nepáčia sa ti títo ľudia – sploď slávnych. Mechanizmy zlyhajú – zapriahni koňa, nemáš koňa – zapriahni sa sám a s radosťou ťahaj voz. Vezmi len potrebné a dobré a vtedy Ti nebude ťažko. Alebo takto: rozdeľ všetko po vreckách a choď ľahšie. Palica a snežnice je už veľa pre zimnú cestu. Ten, kto je skutočne na ceste, bude zohriaty a nakŕmený tými, ktorí tiež naozaj kráčajú.
A naozaj niekoho stretneme! Len treba ísť a rozhliadať sa: pozri sa, Boh tam zostúpil z neba a vlečie sa hľadajúc teba; tu – pápež s batohom naplneným múdrosťou, ktorú tak potrebujeme; a toto matka Tereza, po našej studenej zemi bosá, zahalená len habitom a láskou. Oni sa vlečú mimo času pre nás. Sprievodcovia... pripoj sa, oni idú smerom k ľuďom.
Tak smerujme k cieľu, ale nedosahujme ho, aspoň ešte jeden rok, aspoň ešte jeden deň.
