Fico a médiá – dvaja kohúti na jednom smetisku

 V prvom rade navrhované právo na odpoveď samo osebe nie je nijakým útokom voči novinárom. Naopak, je to dnes úplne štandardná súčasť legislatívy EÚ i jej členských krajín a neštandardnými sú skôr pomery na Slovensku. Doteraz platný tlačový zákon pozná v §19 iba právo na opravu, ktoré nezahŕňa možnosť reagovať na článok v prípade, že nie je nepravdivý, ale povedzme zavádzajúci. Právo na odpoveď ochraňuje predovšetkým bežných občanov, ktorí sú vystavení účinkom médií a ako také je dôležitou súčasťou ich práva na slobodu prejavu. O tom, že súčasná úprava v podobe práva na opravu stará vyše štyridsať rokov už jednoducho nestačí, svedčí dennodenná prax.
 Šéfredaktori jednotlivých médií jednoducho nehovoria (jemne povedané) úplnú pravdu, keď tvrdia, že nemajú problém s uverejnením opravy. Naopak, obzvlášť denníky sú v tomto smere veľmi neochotné. V mojej nitrianskej pracovni na katedre žurnalistiky sa kopia desiatky prípadov zúfalých ľudí, ktorí boli očiernení a roky sa nemôžu domôcť svojho zákonného práva. Šikovný redakčný právnik si totiž vždy nájde spôsob, ako dokázať, že pravda je len vec subjektívneho výkladu. A keď už je redakcia okolnosťami prinútená uverejniť opravu, urobí to často spôsobom, ktorý je v rozpore s literou zákona: teda nie na tej istej strane a tým istým typom písma, ako je to uvedené v príslušnej právnej norme, ale niekde vzadu, v dolnom rohu, vysádzané petitom, aby si to nedajbože niekto nevšimol. Mimochodom, aj táto vec je vo viacerých krajinách EÚ posudzovaná prísnejšie: redakcie už majú dokonca povinnosť uverejňovať opravu na titulnej strane – bez ohľadu na to, kde inkriminovaný článok vyšiel – aby mala patričný účinok vo forme morálnej očisty a satisfakcie.
 Takže v tomto nie je problém. Problém vidím v tom, že premiér vstúpil do sporu absolútne nevhodným a nekompetentným spôsobom. V prvom rade jeho zdôvodnenie vlastnej iniciatívy vedie k podozreniu, že ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov nebráni verejný záujem, ale skupinový politický záujem. Vo svojom stanovisku výslovne uviedol, že mu vadia publikované nepravdy „na adresu vlády Slovenskej republiky, jej predstaviteľov, ako aj politických strán tvoriacich vládnu koalíciu“. Všimnite si, že tu nie je ani slovo o bežných ľuďoch, ochranou ktorých sa právo na odpoveď v krajinách EÚ zdôvodňuje – reč je tu iba o politikoch. A všimnite si aj to, že keď politik tvrdí, že médiá by o ňom mali písať objektívne, zvyčajne má na mysli – pozitívne. Už to samo osebe budí nedôveru. Premiér má možno pravdu, keď hovorí, že pravicoví novinári sú proti nemu zaujatí (napokon, v uplynulom volebnom období odviedli v prospech bývalej vlády hanebnú nadprácu a Mikuláš Dzurinda im dlhuje poďakovanie minimálne za hladký priebeh reforiem), ale problém je v tom, že Robert Fico už má napäté vzťahy aj s ľavicovými novinármi, osobitne s redakciou týždenníka Slovo.
 Po druhé, premiér absolútne nekompetentne až škandalózne posudzuje činnosť a poslanie Tlačovej rady. Tlačová rada je samoregulačný, to znamená etický orgán. Ak chce vláda jej pôsobenie vymedziť a posilniť zákonom, je to prax, ktorá je charakteristická pre totalitárne štáty, lebo v demokracii etické a právne normy musia zostať prísne oddelené. Ak by Tlačová rada získala legislatívnu právomoc nariadiť opravu, bol by to neprijateľný zásah do slobody tlače (druhá vec je, že tento orgán u nás nemá zodpovedajúcu autoritu, ale to je zodpovednosť, ktorú by si medzi sebou mali vydiskutovať novinári).
 Paniku by som však z týchto záverov zatiaľ nerobil. Stále sa mi totiž vidí, že premiér včera predniesol svoj typicky nepripravený prejav, nestrávené emócie bez konkrétnejšej predstavy, ktorých vyústenie napokon nebude až také dramatické. Musím povedať, že hoci politicky s takýmito predstavami o mediálnom prostredí hlboko nesúhlasím, ľudsky Roberta Fica chápem. Aj premiér je len človek. Od začiatku je pod obrovským mediálnym tlakom a novinári naňho pred časom pripravili pascu, ktorú nemôžem nazvať inak ako obyčajné svinstvo. Dvaja reportéri bulvárneho týždenníka využili neprítomnosť predsedu vlády v súkromnom byte a navštívili jeho malého syna, od ktorého sa cez dvere pokúšali vymámiť nechutné intímne informácie. Takéto zneužitie malého dieťaťa by v každej slušnej spoločnosti vyvolalo búrku protestov zo strany serióznych médií i novinárskych organizácií. U nás sa proti používaniu takýchto praktík neozval ani jeden jediný novinár.
 Ak chceme od politikov tohto štátu, aby sa správali morálne a kultúrne, prečo si myslíme, že rovnaké normy sa nevzťahujú aj na novinárov? Typickí žurnalisti súčasnosti už nie sú (v rozpore s ich vlastnou predstavou o sebe) rytiermi pravdy, vernými spojencami bezmocného občana, ale márnomyseľnou sociálnou skupinou neschopnou znášať kritiku vlastnej práce, otvorenú diskusiu a nastoľovanie nepríjemných otázok. Novinári si neuvedomujú, že zápas o vlastné informačné privilégiá môžu veľmi rýchlo prehrať nie preto, že politici na nich zvyšujú tlak, ale preto, že strácajú podporu občanov. Bežný človek sa ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia utiekal k médiám ako k alternatívnemu mocenskému centru voči represiám štátu. Dnes cíti, že najväčšie ohrozenie pre jeho vlastnú slobodu prejavu neprichádza od štátu, ale od médií. A táto priepasť sa neustále zväčšuje.
 Nemýľme sa preto. Toto (aspoň v dnešnom štádiu) nie je vznešený zápas za slobodu tlače. Toto je osobný boj frustrovaného politika s mediálnymi skupinami o nové usporiadanie ich vzťahov a jasnejšie pravidlá hry. Aj do sporu o podobu nového tlačového zákona vstupujú iba záujmy troch skupín: politikov, vydavateľov a novinárov. Každá z týchto strán sa usiluje čo najviac si uľahčiť svoj život a svoje nízke pohnútky maskuje patetickými heslami. Napokon sa dohodnú. A záujmy bežného občana, nevypočutého a najviac dotknutého dosahom a účinkom médií, zostanú aj naďalej úplne mimo.