Netvárme sa, že Turecko leží v Európe

Argumenty priaznivcov i odporcov vstupu Turecka do Európskej únie udivujú svojím fundamentalizmom a kŕčovitosťou. Kresťanský demokrat František Mikloško sa zaskvel rečníckou otázkou, vraj načo bola Viedeň 1683 (historické víťazstvo spojeneckých vojsk pod velením Jána Sobieskeho nad Osmanskou ríšou), keď sem opäť pozývame Turkov. To je podobná "tupina" (aby som použil obľúbený výrok pána poslanca), ako keby sme sa dnes rozčuľovali, načo bol Berlín 1945, keď máme zjednotené Nemecko. Liberáli sa zasa dušujú, že Turecko do Európy jednoznačne patrí, že tu bolo prítomné niekoľko storočí. Neviem ako vy, ale ja som sa na zemepise už v základnej škole učil, že Európu ohraničuje (okrem iného) aj prieliv Bospor a Dardanely. Z Bruselu nám pritom neodkázali, či odteraz budú určovať geografické hranice oni. A poukazovanie na prítomnosť Turkov v našich dejinách logicky podsúva otázku, či budeme pozývať do únie aj Tatárov, Rusov a Izraelčanov.
Z môjho uhla pohľadu je najsilnejším argumentom pre vstup Turecka do EÚ fakt, že vyše 80 percent Turkov sa považuje za Európanov a dve tretiny z nich podporujú integráciu do únie. To je neobyčajne silný motív celonárodnej vôle legitimizujúci žiadosť Ankary. Len si spomeňme na to, ako sme sa tam na úsvite našej slobody úporne tlačili, aké pohŕdavé články o nás na Západe písali, ako jeden z najznámejších historikov súčasnosti Jacques le Goff ohraničil Európu východnými hranicami Nemecka. O čomže to bľaboceme? O hodnotách? Ale veď veľmi dobre vieme, že väčšinu z nás nepriťahovali k Európskej únii ľudské práva, ale plné regály v obchodoch. Dodnes banalizujeme zlo komunistického režimu tým, akoby nám najviac ublížil nedostatok mandarínok. Prečo chceme zrazu pokrytecky moralizovať nad inou kultúrou Turecka? Prečo si myslíme, že snom Turkov nie je ekonomicky pozdvihnúť krajinu, ale vnútiť nám islam?
Do takého zoskupenia, aké sa vyvinulo v priestore starého kontinentu, má právo vstúpiť aj Turecko. Je však namieste, aby sme otvorene priznali, že katalyzátorom integrácie nie je spoločné kultúrne dedičstvo, ale voľný trh. Je poctivé, aby sme už konečne nahlas vyslovili, že v tomto procese už dávno nejde o Európu. Európska únia sa so svojím archaickým názvom stala modelom a predstupňom globálnej politickej integrácie. Stala sa vzorom pre štáty Mercosuru, ASEANu či Africkej únie, ktoré otvorene priznávajú inšpiráciu z EÚ. Nemusíme byť z toho nadšení (kto by aj pri pohľade na ten byrokratický chaos bol), ale aj tak k tomu smerujeme. Za týchto okolností nechať Turecko pred bránami, vyhovárať sa na nejaké "privilegované partnerstvo" (ktorému ani sami veľmi neveríme) a pokúšať trpezlivosť Ankary (ktorá má oveľa životaschopnejšiu alternatívnu voľbu ako my) znamená v konečnom dôsledku pochovať aj samotnú jednotu starého kontinentu. V tomto nestabilnom globálnom prostredí totiž žiadna pevnosť (či už európska alebo euroatlantická) nemôže dlhodobo odolávať výzvam doby. Pocit exkluzivity nás môže zničiť práve tak, ako staroveké ríše. Schengen nás pred svetom neubráni rovnako, ako Limes Romanus neudržali Rímsku ríšu.
V súvislosti s možným členstvom Turecka je nevyhnutné otvorene pomenúvať všetky problémy, otázky a riziká, ktoré z tohto procesu vyplývajú. Ale rovnako je potrebné skoncovať s neúprimným newspeakom a nerobiť z Turecka div nie európsku predzáhradku.