Stanú sa moslimovia Židmi 21. storočia?

 Západ oddávna trpel utkvelou predstavou až sebaštylizáciou, že reprezentuje najrozvinutejšiu a najcivilizovanejšiu kultúru tejto planéty. Ustavične mal v sebe zakódovaný vysoký stupeň narcisizmu spojený s potrebou demonštrovať svoju globálnu nadradenosť a exportovať toto vedomie do iných častí sveta. Tento pocit našiel svoje vyjadrenie v križiackych výpravách, v kolonializme, fašizme i komunizme. Snaha prevychovávať svet do ideálnej podoby (resp. do podoby, ktorú za ideálnu považujeme) je čitateľná aj v prípade ideológie tzv. šírenia slobody. Dvesto rokov pred Bushovým ťažením do Iraku prevalcoval Európu pod takou istou zámienkou Napoleon Bonaparte. Všetci – od križiackych kráľov až po novodobých imperialistov – sa pritom dojemne zhodovali a čudovali, že im „pohania“ nerozumejú. Pritom samozrejme predpokladali, že sa mýlia tí druhí. Oni sú tí, ktorí odmietajú nami importované „dobro“. Prečo to len robia? Odpoveď bola zarážajúco univerzálna – od Fridricha I. Barbarossu až po Georga Busha: lebo nenávidia našu slobodu, samozrejme...
 Skôr, kým odpovieme na otázku, či princípy, ktorými sa chce Západ odlišovať od zvyšku sveta, vôbec môžu byť prijaté v nejakej univerzálnej podobe, vráťme sa k pôvodnému sporu o karikatúry, ktorý sa začal celkom zámerne zjednodušovať do pokryteckej predstavy, že my sme tí „civilizovaní, tolerantní a slobodu obhajujúci“, kým oni sú tí „zaostalí, bigotní a fanatickí“. Už letmý pohľad na dejiny Západu – od inkvizícií, cez genocídu pôvodného obyvateľstva Ameriky, milióny zavraždených Afričanov európskymi kolonizátormi až po holokaust – ukazuje, že táto milosrdná lož je na míle vzdialená od reality. Okrem toho, nič si nenavrávajme: aj v západných médiách existujú témy, ktoré sú tabuizované, ignorované alebo dokonca kriminalizované, pričom šedá zóna vymykajúca sa z rámca politického a ekonomického mainstreamu sa neustále zväčšuje.
 Problém je niekde úplne inde. Postoj západnej tlače je liberálny iba zdanlivo. V skutočnosti je skôr vyjadrením postkoloniálnej civilizačnej nadradenosti, ktorá maskuje niečo, čo nazývam neoantisemitizmus (antiarabské prejavy). Ak dnes vieme, čo moslimov uráža a napriek tomu im to robíme, nie je to prejav vlastnej slobody, ale tej najtemnejšej tradície rasizmu. Napokon, karikatúry moslimov sa v tých istých západných denníkoch objavujú už dávnejšie, ibaže im dosiaľ nebola venovaná taká mediálna pozornosť. Všetky obrázky tohto typu majú niečo spoločné: zobrazujú Arabov alebo moslimských veriacich ako zlých, zákerných a škaredých ľudí s typickými odpudzujúcimi nosmi. Také isté kresby sa v západnej tlači (slovenskú nevynímajúc) uverejňovali v tridsiatych rokoch minulého storočia na adresu Židov. Vyvolávali kultúrne stereotypy, predsudky a nenávisť voči odlišnej kultúre. Kam to dospelo, už všetci vieme. Židmi 21. storočia sa tak pokojne môžu stať moslimovia. Sú podvedomým stelesnením nenávisti práve k tomu systému, ktorý potenciálne vytláča na perifériu nás všetkých. Jeho globalizačná dynamika nás zotročuje tým účinnejšie, čím presvedčivejšie si oblieka masku emancipácie a slobody. Už dnes sa správanie časti židovského obyvateľstva voči Palestínčanom až nápadne ponáša na to, ktoré zažili oni sami na vlastnej koži. Akoby Židia zabudli na to, že posolstvo holokaustu je univerzálne, prestali byť jeho strážcami a redukovali ho na (akokoľvek pochopiteľné) precitlivené reakcie voči vlastnému etniku, kým voči svojim najbližším susedom sa neraz správajú ako k menejcenným.
 Iste, reakcie moslimov sú hysterické a nám tak trochu cudzie. Iste, moslimský svet, zdá sa, preferuje fundamentalistických politikov, ktorí im dodávajú pocit bezpečnosti a sebavedomia v podobe vlastnej (nie Západom implementovanej) identity. Ale bez toho je toľko očakávaná sekularizácia a liberalizácia moslimskej kultúry prakticky nemysliteľná. Nemôžeme hodnotiť úroveň civilizácie na základe prejavov, ktorým nerozumieme. Je to niečo podobné, akoby sme posudzovali správanie distingvovaného Angličana a temperamentného Taliana a vyvodzovali z toho nejaké politické závery. Presun odporu moslimov od protestov voči západnej tlači k požadovaniu zodpovednosti od európskych politických predstaviteľov svedčí o tom, že konflikt sa považuje v moslimskom svete za všeobecný a jeho korene sú niekde hlbšie. Toto nie je a nikdy nebol prioritne spor o slobodu slova. Toto je spor o to, či pochopíme, že v úplne odlišných kultúrach môže byť hranica etiky a slobody stanovená na základe úplne iných meradiel. Merať slobodu prejavu stavom, ktorý vládne vo vnútri určitej kultúry a prenášať ho ako objektívne meradlo do medzikultúrneho priestoru, nemá žiadne opodstatnenie. V medzikultúrnom priestore totiž treba vytvárať iný diskurz pre vymedzenie slobody slova než vo vnútri jednotlivých kultúrnych prostredí. Zdá sa, že európska tlač (svojimi ostentatívnymi prejavmi solidarity dnes rovnako hysterická ako moslimské protesty) nepochopila jadro sporu: to, čo je vo vnútri západnej kultúry prejavom jej tradičného progresívneho ducha (v tomto prípade satira ako druh spoločenskej kritiky), sa môže vo vzťahu k iným kultúram stať pravým opakom: prejavom arogancie, zosmiešňovania a pohŕdania. Citlivosť moslimskej kultúry na svoje symboly totiž neohrozuje západné hodnoty. Tie najväčšie pohromy západnej civilizácie vzišli vždy z nej samotnej.
 Vráťme sa však k úvodnej téze o latentnom pocite Západu o svojej nadradenosti. Prináša so sebou totiž otázku, či si modernizácia vyžaduje westernizáciu, resp. či sú oba pojmy totožné. Niet pochýb o tom, že modernizácia so sebou prináša zužovanie historických rozdielov medzi civilizáciami. V 21. storočí sa jednotlivé spoločnosti budú na seba ponášať viac ako v akomkoľvek inom období dejín. Napríklad Európa a Čína majú dnes neporovnateľne viac spoločného ako Európa a Čína v 11. storočí. To však neznamená, že všetky kultúry splynú do jednej homogénnej globálnej monokultúry. A už vonkoncom to neznamená, že modernizácia je to isté ako westernizácia.
 Určiť jasnú hranicu medzi týmito dvoma procesmi je veľmi ťažké, ale nie svojvoľné. Najzreteľnejšia línia sa tiahne medzi minimálnymi zmenami v sociálnej a ekonomickej organizácii spoločnosti, ktoré sú nevyhnutné pre modernizáciu a medzi spoločenskými hodnotami a politickými inštitúciami, ktoré sú typickejšie pre Západ a nie sú nevyhnutnými sprievodnými javmi modernizácie. Na základe toho môžeme určiť, že minimálne požiadavky pre modernizáciu sú: industrializácia, urbanizácia, informatizácia, efektívna ekonomika, racionálny spôsob myslenia, všeobecné vzdelávanie, národný štát a inštitúcie schopné podieľať sa na globálnom systéme. Medzi typicky západné hodnoty a inštitúcie treba na druhej strane zaradiť individualizmus, slobodu, rovnosť, ľudské práva a voľný trh. Typologicky je aj demokracia skôr dôsledkom modernizácie ako presadzovania západných hodnôt. Ak neraz dochádza k ilúzii, že modernizácia je de facto westernizácia, má to najmä tri príčiny: 1) skutočnosť, že Západ modernizoval ako prvý 2) fakt, že najdôležitejšie medzinárodné organizácie moderného sveta definoval a vybudoval Západ a 3) už spomínaná etnocentrická viera v západnú nadradenosť. A hoci westernizačné tlaky v súčasnom období narastajú, stotožňovanie týchto procesov je z filozofického i typologického hľadiska absurdné.
 Konflikt medzi civilizáciami by nemusel byť taký hlboký a dramatický, keby nebol skôr umelou propagandistickou konštrukciou odrážajúcou kultúrne predsudky ako opisom reálneho stavu. Predstavy kresťanov a moslimov o sebe navzájom sú často skresľované fundamentalistickými vodcami, ktorí v nás upevňujú falošné civilizačné mýty. Ľudia na Západe napríklad veria, že Korán hlása nenávisť voči kresťanskému svetu, hoci Mohamed v súre 5, verši 85 výslovne zdôrazňuje, že najväčšími priateľmi moslimov sú kresťania, pretože nie sú naplnení pýchou. Rovnako je scestné, ak sa domnievame, že islamské náboženstvo je v porovnaní s ostatnými militantnejšie. Jednak preto, že židovské „oko za oko“ nevyznieva nijako mierumilovne, a jednak preto, že je len málo náboženských textov, ktoré sú také krvavé a plné násilia, xenofóbie a intolerancie ako Starý zákon. Dokonca aj vo vzťahu k ženám si Biblia a Korán nemajú čo vyčítať - stačí si pozrieť v tomto smere až brutálny List apoštola Pavla Efezským.
 A tak najlepším spôsobom, ako zažehnať víziu zrážky civilizácií, zostáva vzájomné poznanie, úcta a rešpekt. Bez týchto zásad budeme iba zväčšovať priestor pre polovzdelaných psychopatov, ktorí vyvolávaním strachu ovládajú masy a zneužívajú ich na realizáciu svojich šialených predstáv.