Istý čas sa zdalo, že toto patologické štádium vývoja z deväťdesiatych rokov, keď sa ľudia identifikovali dokonca aj podľa toho, aké noviny čítali, máme za sebou. Bol to omyl. Dzurindova éra občianske problémy tejto spoločnosti neriešila, iba ich oddialila. Výrazne k tomu prispeli aj médiá. Hoci si to dnes nechcú priznať, práve oni sa najviac podpísali pod falošnú idylku, ktorá vo verejnom diskurze panovala. Vďaka nezvyčajne zhovievavému postoju k Reformám (o podstate ktorých sa ani nediskutovalo) sa tu ostrakizovali celé skupiny obyvateľstva a štandardné myšlienkové prúdy, ktoré patria v západnej Európe k mainstreamu, sa vytláčali do polohy škandalóznych koncepcií. Zaujatosť sa považovala za konzistentnosť a obmedzenosť za principiálnosť.
Donedávna som bol presvedčený, že intelektuálny potenciál slovenskej ľavice je úbohý. Po opakovaných skúsenostiach by som tento názor rád korigoval: pravica na tom nie je o nič lepšie. Je len voči sebe menej kritická ako ľavica, je na seba často až infantilne citlivá a svoje koncepcie neopiera o vecné argumenty, ale ohlušujúcu mediálnu kampaň. Nedostatky verejného diskurzu na Slovensku pochopí každý, kto čo i len nejaký čas pobudol v Británii, Francúzsku alebo Švédsku. Kriticky založený človek musí až závidieť uvoľnenú atmosféru v týchto krajinách, v ktorých sa originálne názory považujú za zaujímavé a podnetné, nie za kacírske a poburujúce. Na Slovensku však dávame prednosť boju pred debatou, polemike pre dialektikou a ak sa aj objavia pokusy nahradiť občianskej verejnosti absentujúcu diskusiu, robí sa to formou dialógu, v ktorom sa neuvažuje, ale presviedča, v ktorom sa nevymieňajú názory, ale formy prejavu, v ktorom sa nepoužívajú argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Udomácnil sa tu systém, ktorý síce netyranizuje, ale robí nátlak a ponižuje, ktorý nemučí, ale vysiľuje, ohlupuje a manipuluje. Uprednostňuje sa konflikt medzi osobami na úkor konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu, pričom zámerom je, aby sa občan zaujímal viac o hráčov ako o to, o čo v tejto hre ide.
Na našej domácej scéne dnes dominujú tzv. politickí pitbulli, ktorých jediným cieľom je roztrhať protivníka. Ich charakteristickými črtami sú fanatizmus, nenávisť, hulvátstvo, dezorientácia a strata schopnosti hľadať skutočné východiská. Politici sa nesprávajú ako súperi, ale ako nepriatelia na život a na smrť. Čo je však ešte horšie: hnev ich slepo oddaných prívržencov sa vybíja v úplne iracionálnych pohonoch na osoby z iného tábora. Elementárna úcta k človeku je tu podmienená rovnakým názorom. No hysterické spoločnosti mali k demokracii vždy poriadne ďaleko. V krajine, kde musíte byť buď za alebo proti, nemožno hovoriť o pluralite, ale len o polarite.
Český filozof Václav Bělohradský po návrate z talianskeho exilu opakovane upozorňoval, že Západ po zrútení komunistického systému prepadol sebaoslavnej lži, že zvíťazil, že mal pravdu. Zmysel konca studenej vojny bol však v niečom úplne inom: v tom, že sme sa oslobodili od strachu z toho druhého, proti ktorému sme sa bránili tým, že sme sa správali ako on (stačí si spomenúť na to, kto dosadil a podporoval diktátorské režimy od Saddáma Husajna v Iraku až po Talliban v Afganistane alebo na to, aká atmosféra vládla v Spojených štátoch v období mccarthizmu – nie náhodou v čase vrcholiaceho komunistického teroru v sovietskom bloku). Zmysel konca studenej vojny je preto v uvoľnení politickej atmosféry, nie vo falošnom víťazstve.
Studená občianska vojna na Slovensku sa prejavuje práve týmto pohodlným a falošným presvedčením, že politický zápas u nás je fatálny, že nám hrozí návrat k totalite, že súper je ten najväčší podvodník, že akási historická pravda je na našej strane, že víťazstvo opačného tábora predstavuje smrteľné nebezpečenstvo pre našu krajinu. Najlepšiu odpoveď na takéto preháňanie dal v nedávnom rozhovore pre SME jeden z lídrov novembrovej revolúcie Fedor Gál. Dramatický slovník, aký sa v tejto súvislosti používa, nazval Václav Klaus „zbraňami hromadného ničenia národnej pospolitosti“. Akoby sa webová psychóza (ako nazývam podpásové knokautovanie súpera v anonymných internetových diskusiách) preniesla do reálneho života. Podstata problémov je čoraz ťažšie uchopiteľná a apriórnym zámerom politikov je v prvom rade niekoho nakopnúť. Škodoradostné vytešovanie davu vyjadrené symbolom „dobre si mu dal“ robí z politiky cirkusovú arénu, v ktorej moc dávkuje svoje (povedané slovami Georga Orwella) „dve minúty nenávisti“. To vedie k vyprázdneniu akéhokoľvek kontextu, bez ktorého si nemožno utvoriť relevantný názor, k sociálnej manipulácii, prostredníctvom ktorej sa informácie nahrádzajú emóciami.
A keď sme už na blogosfére - práve z nej sa začal šíriť populárny a o to primitívnejší názor, ktorým si jeden tábor tohto ideologického zápasu mastí brušká, že pravica je racionálnejšia a že pojem ľavicový intelektuál je oxymoron. Robiť tu prednášku o tom, kto bol nositeľom osvieteneckého racionalizmu a jeho ideálov, nepovažujem v prostredí, kde si väčšina ľudí pestuje svoju iracionálnu vieru v dokonalosť a vlastnú pravdu, za dôstojné a praktické. Chcem tu len upozorniť na jav, ako málo ľudí stojí o skutočnú vecnú diskusiu. Viem to posúdiť z obidvoch strán, keďže na blog.sme.sk chodím provokovať pravičiarov a na stránkach Slova pravidelne iritujem ľavičiarov. Patologickým prejavom našej reality je, že každý z týchto táborov zotrváva v sebaoslavnej póze, v rámci ktorej sa pokúša presviedčať presvedčených a nie konfrontovať svoje názory s oponentom. Ak sa na obe skupiny pozeráte s kritickým odstupom, budú vás pravičiari považovať za „fanatického stúpenca Fica“ a ľavičiari za „zradcu, ktorý sa dal kúpiť Dzurindom“, pričom vám garantujem, že každý z týchto klanov má o tom druhom zúfalo skreslené predstavy a čo je horšie – neraz i zámerne. Ponáša sa to na stredoveké hecovanie vojska pred rozhodujúcou bitkou. Toto ideologické napínanie svalov neschopné akceptovať alebo aspoň racionálne posudzovať iný názor paralyzuje celú spoločnosť. V takomto prostredí sa kritická diskusia nechápe ako obohatenie politickej línie, ale ako jej ohrozenie. Systém od vás nevyžaduje uvažovanie, ale lojalitu k jednej alebo druhej strane, z ktorých každá sa vyznačuje narcisizmom a alibizmom.
Niekedy mám pocit, že táto hlboká rozpoltenosť sa prenáša aj do odlišného vnímania humoru. Nejde tu len o to, že každá z týchto skupín sa zrejme vie zasmiať len na hlúpostiach toho druhého (viď reláciu Sedem s. r. o., pri ktorej občas rozmýšľam, v čom sa odlišuje od smutne známej Fašírky v kubišovskej STV), ale aj o celkovú mieru vkusu. Priznám sa, že ma až zamrazilo, keď Milan Markovič utrúsil na adresu novej manželky Jiřího Paroubka negustióznu poznámku o jej výzore a obecenstvo sa na tomto hulvátstve schuti smialo. Ich zmysel pre humor sa však zázračne končí, ak si robíte žarty z obmedzenosti niektorých pravičiarov. V takých prípadoch to považujú za trápne alebo dokonca nemorálne. Ale platí to, samozrejme, aj naopak. Sú to prosto dva nepreniknuteľné svety, až sa niekedy môže zdať čudné, že obe skupiny sú príslušníkmi toho istého druhu homo sapiens.
Kto dokáže sledovať dusivý súboj súčasnej koalície a opozície s nadhľadom, musí uznať, že je maximálne nedôveryhodný. Dzurindizmus bol v morálnej rovine len funkčným substitútom mečiarizmu. Veľa sa toho popísalo o našom ťažkom vyrovnávaní sa s totalitnou minulosťou, ale zdá sa, že my sa už potrebujeme vyrovnať aj s našou ponovembrovou minulosťou. Každý, kto má elementárnu pamäť, nepoužíva dvojaký meter a nebagatelizuje špinavé praktiky predchádzajúcej garnitúry, nemôže brať vážne, keď Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš alebo Pavol Prokopovič obviňuje Ficov kabinet z korupcie a netransparentnosti. To sa prosto nedá počúvať. Ľudia, ktorí osem rokov rozkrádali Slovenský pozemkový fond (táto vecná pripomienka zanikla pri Jureňovom maštaľnom vrieskaní a trieskaní), kritizujú súčasnú vládu za pravidlá, ktoré sami nastavili. Ľudia, ktorí za sebou ťahajú kauzu Badžgoň a vláčiky, obviňujú premiéra, že pomaly koná. Ľudia, ktorí kupovali opozičných poslancov, dnes budú mudrovať, aké kšefty držia pokope túto vládnu koalíciu. Ľudia, ktorí ani nehlesli, keď Rybníčkova STV manipulovala spravodajstvo, zamlčiavala zásadné návrhy opozície, no vždy našla priestor napríklad na dojemné šoty o dotieravých komároch otravujúcich statočne pracujúcich ministrov, budú teraz niečo hovoriť o cenzúre vo verejnoprávnej televízii. Ľudia, ktorí ignorovali štvrť milióna podpisov na petícii požadujúcej referendum o vstupe do NATO a všetky výskumy verejnej mienky, sú dnes znepokojení, že súčasná vláda pohŕda petíciou o zachovaní plurality zdravotných poisťovní. Ľudia, ktorí protiprávne šikanovali účastníkov ohlásenej demonštrácie proti návšteve prezidenta Busha v Bratislave, dnes vyčítajú vláde prípad kazašskej novinárky. Ale to je inééééé... Akú hodnotu má takáto kritika?
Robert Fico môže pokojne spávať, ak má za hlavných protivníkov ľudí, ktorí majú toľko masla na hlave. Niečo také vo vyspelých liberálnych demokraciách nie je možné. Politická kultúra tam totiž velí, že keď líder nejakej strany nezíska dôveru vo voľbách, okamžite odstupuje. Jeho projekt u voličov zlyhal. Tu sa držia prominenti svojich stoličiek ako kliešte. Mikuláš Dzurinda si svoju neschopnosť sebareflexie môže ospravedlňovať stredoeurópskymi príkladmi, no ale práve preto tu máme studenú občiansku vojnu. Ja hovorím o Veľkej Británii, o Francúzsku, Nemecku, Španielsku, Švédsku či Dánsku. Neschopnosť odísť deformuje náš verejný život a relativizuje zlyhania v politike. Ak sa na Slovensku radikálne nevymenia politické garnitúry, zásadné konflikty nebudú posúvať krajinu vpred a zjednocovať ju okolo pozitívnych cieľov, ale zaťažovať ju osobnými frustráciami jej predstaviteľov. Žalostný stav, keď sa verejný diskurz nahrádza masovým inscenovaním emócií je karikatúrou skutočnej politiky a žurnalistiky. Keď sa pozeráte na nezmyselne zdramatizovaný zápas oboch táborov s vybičovanými emóciami, nevdojak vám zíde na um jediná rozumná cesta: Niekto by mal zaradiť spiatočku. Demagógovia na jednej i druhej strane to z hľadiska svojich osobnostných kvalít nedokážu. Budeme ich v tom podporovať?
