Česť jeho normalizačnej pamiatke...

 Zomrel Miloš Marko. Bol najdlhšie pôsobiacim riaditeľom v dejinách STV (takmer jedenásť rokov, 1973 – 1984) a v tejto funkcii sa pričinil o výrazný rozvoj televíznej dramatickej tvorby. Potiaľto by to bolo všetko v poriadku (jeho zásluhy v tejto oblasti sú nespochybniteľné a navyše nie som prívržencom čierno-bieleho zatracovania historických osobností), keby za touto informáciou nebola bodka. Ticho. A tým, ktorí si od prekvapenia nezabudli zatvoriť ústa, musela táto skromnosť minimálne nadvihnúť obočie.
 Významný komunistický novinár a člen ÚV KSS Miloš Marko bol človekom, bez ktorého nie je možné pochopiť vývin normalizačnej slovenskej žurnalistiky. Už ako šéfredaktor Pravdy v rokoch 1953 – 1958 patril k najtvrdším stalinistom, a to aj v čase odhalenia tzv. kultu osobnosti sovietskeho diktátora. Odmietal uznať Stalinove zločiny. V článku Poznámky k diskusii o demokracii a demokracii v diskusii (Pravda, 26. januára 1957) napísal: „Páni zo slobodnej Európy propagujú dokonca akési odstalinizovanie, rafinovane predstierajúc, že toto je nejaká línia XX. zjazdu KSSZ.“
 Vo funkcii člena najvyššieho orgánu komunistickej strany neustále obracal pozornosť straníckych funkcionárov na akékoľvek kritické prejavy novinárov a spisovateľov, ostro ich pranieroval a navrhoval postihy. Na zasadnutí ÚV KSS v roku 1956 otvoril spolu s Milošom Krnom diskusiu o „hanebných veršíkoch akéhosi Janovica“. Išlo o nasledujúci text spisovateľa Tomáša Janovica:
 „Povedal jeden redaktor: sovietske auto je náš vzor, povedal druhý redaktor: sovietsky Komenský je náš vzor, povedal tretí redaktor: sovietska bryndza je náš vzor a dodal štvrtý redaktor: sovietske omyly sú náš vzor.“
 Reakcia rozhorčeného Miloša Marka? „Myslím, súdruhovia, pánbožko zaplať, že máme tlačový dozor.“
 Miloš Marko sa vo funkcii šéfredaktora Pravdy podieľal na formovaní oficiálnej komunistickej propagandy, navrhoval stratégiu neobyčajne jednostranného a tendenčného spravodajstva v celej vtedajšej dennej tlači, určoval líniu informovania o najzávažnejších udalostiach (napríklad o maďarskej revolúcii roku 1956). Fanaticky burcoval verejnú mienku, písal o bdelosti voči triednym nepriateľom, o potrebe zomknutosti okolo strany, vyhrážal sa imperialistom a podobne. Aj preto si získaval dôveru najvyšších straníckych a štátnych kruhov a jeho kariéra prudko stúpala. V rokoch 1963 – 1967 bol riaditeľom Československého rozhlasu na Slovensku a v rokoch 1967 – 1968 dokonca ústredným riaditeľom Československého rozhlasu v Prahe. No po nástupe obrodného procesu si nezískal dôveru Dubčekovho vedenia a odišiel do diplomatických služieb. Nie však nadlho.
 Neskoro večer, 20. augusta 1968 o 22.00 hod. si riaditeľ Ústrednej správy spojov Karel Hoffmann (jeden z členov Biľakovej sprisahaneckej skupiny) povolal k sebe programového riaditeľa rozhlasu Rostislava Běhala. Informoval ho, že v tom čase už pristávajú na ruzynskom letisku sovietske lietadlá a Československo je obsadzované vojskami Varšavskej zmluvy. Prikázal mu, aby okamžite odišiel do budovy rozhlasu a zabezpečil odvysielanie správy, ktorá by okupáciu zlegalizovala. Běhal odmietol. Hoffman s týmto variantom počítal a namiesto neho poslal do rozhlasu už pripraveného bývalého ústredného riaditeľa Miloša Marka. Súčasťou okupačného scenára bolo totiž aj vytvorenie skupiny, ktorá mala zabezpečiť vysielanie v prospech kolaborantskej tzv. robotnícko-roľníckej vlády. Vodcom tejto novinárskej skupiny sa mal stať práve Miloš Marko. Tento plán však ešte v zárodku zlyhal. Stroskotal aj pokus v skorých ranných hodinách 21. augusta 1968, keď sa Miloš Marko na čele „skupinky zdravých síl“ spolu s oddielom Štátnej bezpečnosti snažil zabrániť vstupu „pravicových zamestnancov“ do budovy Československého rozhlasu (citujeme z oficiálnej Analýzy činnosti pravicových síl v Československom rozhlase v krízovom období 1968 – 1969).
 Marko sa mimoriadne aktívne podieľal na politických čistkách v masmédiách, najmä však v rozhlase (ako jeho riaditeľ na Slovensku v rokoch 1970 – 1973) a televízii. Počas previerok udával Ústrednému výboru KSČ nepohodlných novinárov. V ideologickej rovine bol jeho vplyv počas normalizácie porovnateľný s tým, ktorý mal v rokoch vojnového Slovenského štátu Tido Gašpar. Usmerňoval najmä obsahovú stránku rozhlasového a televízneho vysielania. Sformoval skupinu angažovaných politických komentátorov, ktorých bezprostredne po nástupe do funkcie predsedu Ústredia novinárov v ČSSR 2. decembra 1968 prijal, aby ocenil ich „prínos pri presadzovaní línie politiky strany v duchu uznesení našich vrcholných straníckych orgánov“. Smutne známou „normalizačnou bibliou“ v mediálnom výskume sa stala Markova dvojzväzková práca Socialistický žurnalizmus, ktorá nielen negatívne ovplyvnila profesionálnu prípravu študentov žurnalistiky, ale zároveň uvrhla do stagnácie jeden sľubne sa rozvíjajúci vedný odbor na takmer dve desaťročia. Vo funkcii riaditeľa Československej televízie na Slovensku pripravil Miloš Marko túto inštitúciu o viac ako 12 miliónov korún, keď sa zistilo, že straníckym a štátnym funkcionárom poskytoval zdarma televízory (pre zaujímavosť – trestné stíhanie v tejto veci zastavil v októbri 1991 vtedajší generálny prokurátor ČSFR Ivan Gašparovič, ako dôvod uviedol premlčanosť).
 Toto všetko, respektíve aspoň stručná podstata tohto všetkého, mi vo včerajších Správach STV chýbala. Po bezočivom spravodajskom šote angažovanej Andrei Predajňovej, ktorá v príspevku o biskupovi Vojtaššákovi zahlásila, že jeho úlohu v dejinách vníma negatívne „iba zopár židovských historikov“, bol tento vykastrovaný nekrológ ďalším škandálom verejnoprávnej televízie pri informovaní o našich dejinách.
 Dnešná mocenská koalícia (a STV ako jej – povedané slovami Ivana Gašparoviča – vládna televízia) rada zdôrazňuje nevyhnutnosť hlbšieho poznania slovenskej histórie. A ja s ňou vrelo súhlasím. Problém je len v tom, keď zistíme, že v jej slovníku to znamená propagandistické prikrášľovanie niektorých etáp a falšovanie až zamlčiavanie ľudáckych a komunistických zločinov. Kto to teda nám, Slovákom, kradne vlastné dejiny?!