reklama

Majú Slováci monarchistické sklony?

Tento článok zámerne zverejňujem s oneskorením, keď už je aký-taký predpoklad, že „emočný šok“ (aký pekný eufemizmus) - spôsobený návštevou bodrej dôchodkyne, ktorá sa zhodou okolností (ak vylúčime možnosť, že Boh má volebné právo) stala hlavou Veľkej Británie - už predsa len upadol. Nie že by som nebol rád. Je to naozaj zvláštny pocit, ktorý by som prirovnal len k prvej návšteve Jána Pavla II. na Slovensku, ak na pôdu vašej vlasti vstúpi niekto, kto je viac ikonou ako reálnou bytosťou. Ošiaľ, ktorý spôsobila Alžbeta II., ma však prinútil položiť si otázku, či som naozaj jediný, komu sa toto divadlo zdalo tak trochu úsmevné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (50)

 Podstatný bol už rozdiel medzi slovenskou a britskou tlačou. Kým naši novinári písali takmer teologické články oslnené britskou panovníčkou, znechutene ju porovnávali s úrovňou našich politikov a hľadali každú chybičku tohto veľkolepého predstavenia, poddaní žurnalisti Jej Veličenstva nám urobili skvelé PR. Zvlášť ma pobavil článok reportérky slávnych Timesov.

 Hneď na úvod upozornila, že kráľovná sa už prechádzala po Veľkom čínskom múre, vozila sa v Indii na slonovi a plavila sa v kanoe na ostrovoch Protinožcov, no ešte nikdy v živote nenavštívila lyžiarske stredisko. Našla tam všetko, píše denník, len nie sneh. Pritom vraj slovenská vláda sľúbila, že koncom októbra už v Tatrách určite bude. Hrozné, čo ten Fico všetko nasľubuje...
 Slováci však podľa reportérky pripravili „dobrú show“. Najviac ju evidentne upútala goralská ľudová hudba, ktorú svojim čitateľom opísala ako „jódlovanie, ale excentrickejšie“. Rovnako si všimla, že nielen v Nepále, ale aj na Slovensku majú šerpov (nosičov). Bol to milý článok. Vôbec celá britská tlač sa venovala pobytu kráľovnej na Slovensku viac ako v Slovinsku, čo tiež o čomsi vypovedá. Nás však už evidentne nevie tešiť nič – ani len to, že sme si urobili týmto predstavením skutočne dobré meno. Nihilizmus tejto krajiny v plnej miere odrážali komentáre našich novinárov. Okrem trápneho politikárčenia mali ešte jedného spoločného menovateľa – uveličenie z noblesy Alžbety II. a takmer povinné horekovanie nad nedostatkom tejto úrovne na slovenskej strane.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Kráľovská etiketa je ako anglický trávnik. Každý hádam vie, koľko času zaberie jeho vypestovanie a ani spôsoby britskej monarchie nevynašla Alžbeta II. Bol by som zvedavý, čo by žurnalisti omámení úrovňou britskej panovníčky povedali, keby skutočne prehovorila. Sama. Či by im to nadšenie vydržalo. Aj Magda Vášáryová vyzerala noblesne, kým prednášala naučené texty. Porovnávať kráľovnú s politikmi, ktorí prešli vyhňou demokratických volieb a musia národ presvedčiť silou argumentov, nie blahosklonným mávaním a imidžom Červenej Čiapočky, je skutočne poriadne od veci. Pohľad na omdlievajúce davy, ochotné premrznúť na kosť len aby z diaľky skôr vytušili ako uvideli siluetu kráľovnej, je z racionálneho odstupu skutočne zvláštny. Rovnako ako pohľad na strémované celebrity, ktoré si robia starosti, ako uspejú v tých niekoľkých sekundách svojho života a trasú sa od vzrušenia pri dotyku ruky drobnej ženy, ktorá má stisk asi ako mŕtva ryba. Akoby v tej chvíli na nich prešiel nejaký odlesk kráľovského majestátu a každý sa snažil rozprávať tak trochu vznešenejšie, dôstojnejšie či (povedzme si to úplne nearistokraticky) predposrato. Ako napríklad bratislavský primátor, ktorý, lapajúc po dychu, skutočne veľmi noblesne a pomaly oboznámil televíznych divákov s tým, že „umožnil“ Alžbete II. spoznať jej námestníkov... Kráľovná toľkú poctu určite nečakala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nadšenie, ktoré vyvoláva jedna žena len tým, že je a že tu bola pol storočia (čo je asi tak zhrnutie jej zásluh), je skutočne iracionálne a odíde tak rýchlo, ako aj prišlo. Zaujala ma však iná vec. Či je tento ošiaľ iba typickou mediálnou udalosťou, na ktorú majú sociológovia pomerne spoľahlivé vysvetlenie (túžba stať sa súčasťou davovej psychózy) alebo v našom národe odhalila latentné monarchistické sklony.

 Otázka vyznieva na prvý pohľad absurdne, najmä ak ju sprevádza námietka, že Slovensko o takejto možnosti nikdy seriózne neuvažovalo. Nie je to však celkom pravda. Úvahy o monarchii stáli už pri zrode slovenského politického myslenia. Ľudovít Štúr v roku 1849 tvrdil, že Slováci zmýšľajú s cisárskou vládou tak úprimne, ako málokto v monarchii. V tom čase žiadali štúrovci vytvorenie od Uhorska nezávislej korunnej krajiny na čele s kniežaťom. Republiku v tom čase presadzovala len malá časť slovenskej inteligencie bojujúca v tom čase na opačnej strane – v tábore kossuthovskej revolúcie. Podobne sa uvažovalo ešte v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, keď sa rátalo s tým, že na čele slovenskej autonómie (so sídlom v Nitre) by malo stáť knieža, ktoré by bolo členom vládnucej kráľovskej rodiny. Ani počas prvej svetovej vojny monarchistické nálady Slovákov neopustili. V čase rokovaní o povojnovom usporiadaní stredoeurópskeho priestoru Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi prijal v marci 1915 rezolúciu, v ktorej predložil svoj zámer: vytvoriť samostatnú československú ríšu na čele s kráľom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nemožno teda povedať, že podobné úvahy sa u nás vážnejšie nikdy neobjavovali. Čo však možno povedať celkom isto je to, že skutočné tradície tejto krajiny sú republikánske a je trochu nevkusné, ak sa na chvíľu hráme na niečo iné. Hysterické výkriky Bratislavčanov typu „Boh ochraňuj kráľovnú!“ mi prídu absolútne nemiestne, a to nielen preto, že pri pohľade na desiatky bodyguardov nevdojak zapochybujete, kto tu tomu vlastne velí. Predovšetkým preto, lebo je trápne spochybňovať samých seba a hrať sa na poddaných Jej Veličenstva. Iste, nie sme v tom sami. Rovnako čudné je, ak si v budove parlamentu Maďarskej (zdôrazňujem) republiky uvedomíte, že najposvätnejšou relikviou, ktorej sa vzdáva úcta, nie je úrad prezidenta, ale svätoštefanská koruna, ktorá aj tak nie je svätoštefanská, lebo pochádza z 12. storočia, ale to nikomu nebráni v tom, aby sa pri nej každú hodinu menila čestná stráž.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Snažiť sa šaškovať a podobať sa na Britániu práve v tomto je však absolútny nezmysel a nevkusný gýč. Tradícia sa nedá nahradiť teatrálnosťou. Monarchia v Británii má svoje hlboké korene. Keď som tam žil, nemohol som si nevšimnúť, že fotografia stretnutia (hoci len náhodného) s členom kráľovskej rodiny je najcennejšou relikviou v každej britskej domácnosti. Podobne je to aj v Španielsku, Švédsku alebo Dánsku (mimochodom, je pozoruhodné, že návšteva týchto monarchov v nás toľko nadšenia nevzbudila, hoci ide o rovnako staré rody, navyše bez väčších škandálov – v porovnaní s manželmi Windsorovcami – čo len potvrdzuje, že sme podľahli tzv. mediálnej inscenácii). Dokonca aj moji ľavicoví priatelia z týchto krajín sa ma neraz nechápavo pýtali, ako môžeme za hlavu štátu považovať osobu, ktorú nezvolí ani tretina národa a po piatich rokoch hľadáme inú. Tieto historické skúsenosti sa skrátka nedajú ničím nahradiť.

 No ani zúfalstvo z našej politickej elity by nám nemalo uberať na zdravom rozume a nemalo by nám dovoliť hľadať skratky, ktoré sú v konečnom dôsledku slepými uličkami. Ak nám naozaj tak veľmi chýba noblesa, spomeňme si na to pri voľbách. To nie je o NICH. To je o NÁS. Pozrime sa na to, s akou vážnosťou sa správame sami k úradu prezidenta Slovenskej republiky (je paradoxné, ale pre znalých veci nie celkom prekvapujúce, že s najväčšou úctou k nemu pristupujú predstavitelia SMK, bez ohľadu na to, kto v ňom sedí). Som presvedčený, že Slovensko má dostatok noblesných osobností. Spravidla sa síce pohybujú mimo politiky, ale ľudia ako Ladislav Chudík, Ladislav Ballek alebo takmer zabudnutý synovec známeho maliara a bývalý protokolár Zdenko Alexy boli pre mňa vždy aristokratmi ducha, ktorí dokážu svojím správaním nielen nahradiť, ale v mnohom aj prevýšiť pomazané hlavy. Nebuďme takí úzkoprsí a poobzerajme sa trochu okolo seba. Vzdychanie nad dedičným monarchom a prehliadanie skutočne noblesných osobností nie je závan vznešenosti, ale malomeštiactva. Mám z toho skutočne radosť, že tu bola britská kráľovná a ešte väčšiu, že sa jej tu páčilo. Nech jej slúži pevné zdravie. A nech žije republika.

Eduard Chmelár

Eduard Chmelár

Bloger 
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Jediný režim, voči ktorému nemám výhrady, je pitný.Profil kandidáta na prezidenta Zoznam autorových rubrík:  Zbližovanie ľudstvaKultúra mieru a nenásiliaUdržateľná spoločnosťKritika politikyMédiáRúcanie mýtovPro SlovakiaSúkromnéZábavaNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu