S kamarátom Paľom sme sa dohodli, že na Štedrý večer si doprajeme lahôdkový darček: direttissimu na vrchol Žltej steny (2182 m). Počítali sme s tým, že výstup zvládneme za tri – štyri hodiny, že viac tam nemáme čo robiť a do večera sme doma. A tak sme vyrazili ešte deň predtým nočným rýchlikom a ráno o piatej stúpali mrazivou Malou Studenou dolinou k Térynke. Lenže ako to už býva, všetko bolo inak. Najprv mi zlyhala čelová lampa a pod nástupom do steny som sa tak potkol, že som si rozbil vlastné čelo. Navyše som sa v ten deň cítil ako kvargľa, ustavične zadýchaný, doudieraný, s neprivyknutými prstami skrehnutými od zimy. V centrálnej škáre som sa strašne narobil, okrem toho sa mi rozopla mačka na ľavej nohe a po dvesto metroch som už mal dosť. Bez stúpacích želiez sa nedalo pokračovať. Kamarát to síce zvládal a posledných niekoľko dĺžok viedol iba on, ale obaja sme vedeli, že nemá cenu ďalej riskovať. Preto sme sa rozhodli o ústup na bočné rebro, ktorým sme sa chceli dostať na vrchol. Dnes musím povedať, že ten traverz bol možno ešte väčšia hlúposť ako doliezť to priamo hore, ale prežili sme to. S tým, že keď sme zostupovali silno zasneženým žľabom, už sa stmievalo.
Boli sme takí unavení, že sme ani nediskutovali o tom, čí sa zastavíme na Térynke. V tom čase tam bol chatárom ešte chýrny Belo Kapolka, dobrý spisovateľ a ešte lepší človek. Vraví nám, chlapi, zohrejte sa, ale miesta už nemám, obsadila nás taká väčšia kresťanská skupinka. Ale na večeru vás radi privítajú. Nuž dobre. Kresťania boli fakt zlatí. Nabrali nám kapustnice ako valachom. Spočiatku sme ich nechceli rušiť, mali svoj program, a taký... hm, zvláštny jazyk. Boli na môj vkus až priveľmi sladkí, rozprávali si zážitky z celého dňa: o omši v „kostolíku“, o novom „sniežiku“ a o „zurčiacom potôčiku“ pod ľadom... Až vtedy som ich spoznal. Už som ich totiž stretol v lete toho istého roku na Sliezskom dome, kde sa správali takisto. Posadali si okolo stola a začali: „Povedz nám najprv ty, Ondrík, kde ste dnes boli.“ – „My sme boli až v Javorovej dolinke. Bolo to pre-nád-her-né! Kvetena v plnom prúde!“ A tak podobne. Človek by vyprskol ako na predstavení Radošíncov, ale toto bolo myslené smrteľne vážne...
Kresťania ma ponúkli čajom. „Dobrý! Bylinkový!“ radostne ma vábilo neustále sa usmievajúce dievča. Vďačne som ho prijal – taktiež s úsmevom a miernym úklonom – a začal som si pripadať ako v budhistickom kláštore. Potom som vytiahol svoju ploskačku, ponalieval im horca a pozývajúco kývol hlavou: „Tiež bylinky.“ Najprv sa ostýchali, ale napokon olizli. Potom sme trpezlivo čakali, kým sa pomodlia a odspievajú všetky vianočné koledy. No a nakoniec sme ich naučili náš repertoár, takže okolo deviatej večer sa už chatou otriasalo: „Kuril ja machorku, kuril ja tabak, ľubil ja devušky kak donskij kazak...!“ Bol to fajn večer.
Napokon sme však museli vyraziť. Bola krásna noc a ako sa hovorí vo večerníčku o mravcovi Julovi, „na oblohe hviezd ani mravcov“. Čelovku sme ani nepotrebovali. Mlčky sme schádzali dolinou a všade bolo zvláštne ticho. Zastali sme. Vietor ustal, iba poletujúci sneh ma šteklil v nose. A vtedy sa mi zazdalo, že počujem rolničky. Dívali sme sa na svetlá v kotline a mali ten prazvláštny pocit, akí máte len raz v roku. „Veselé Vianoce,“ povedal Paľo a objali sme sa. „Počuješ to?“ spýtal sa ma. Áno, počul som to. Táto noc je naozaj čarovná...
Odvtedy sa pre mňa stalo počúvanie štedrovečernej noci rituálom. Urobím to aj tento rok. Vyjdem s deťmi za mesto do polí a namiesto polnočnej omše a bezduchej masovej modlitby budeme počúvať, ako znie zázrak.
Nič proti ostatným. Len mne ako starému agnostikovi to pripadá prirodzenejšie, ako si uctiť pamiatku narodenia Ježiša Krista. Ako si opätovne uvedomiť, že od čias, keď žil tento geniálny učiteľ duší, sa toho priveľa nezmenilo. Naďalej pokračujeme v absurdite vojen, naďalej prahneme po úspechu a bohatstve, naďalej porušujeme najzákladnejšie ľudské práva. Vzťahy medzi ľuďmi sú naďalej primitívne a zaostalé: tá istá žiarlivosť, tie isté intrigy, tá istá bezohľadnosť. Dobýjame vesmír, prenikáme do vnútra génov, dosahujeme nadzvukovú rýchlosť, no ešte stále nie sme schopní dosiahnuť trvalé priateľstvo a chápať impulzy, ktoré dostávame z podvedomia. Človek je vo svojom vnútri naďalej krehký, neistý, neurotizovaný bez odpovedí na toľko existenčných otázok. Aj preto mohol Carl Jung konštatovať, že napriek svojej technickej vyspelosti žijeme stále iba na počiatku vedomia.
Napriek tomu je pre mňa Ježišov étos základom, ktorý má schopnosť hľadať spojencov aj medzi neveriacimi. Zdá sa, že najzložitejšou vecou na pochopení Kristovho učenia je jeho jednoduchosť. Genialita Reči na hore zostáva dodnes revolučná a nenaplnená – akoby sme sa zdráhali zobrať vážne jedno z najkrajších filozofických posolstiev všetkých čias. Pre jeho pochopenie je úplne irelevantné, či chodíme do kostola a veríme v nepoškvrnené počatie, zmŕtvychvstanie alebo v božský pôvod Ježiša Krista. Nebojme sa slobodne čítať Ježišovu reč na hore či Pavlovu Hymnu lásky bez ideologicky vydezinfikovanej dezinterpretácie kléru. Iba tak sa dokážeme vrátiť k zmyslu týchto textov cez vlastnú hĺbku prežívania a zbaviť ich sterilnosti ponášajúcej sa na povinné čítanie na základných školách. Myslím si, že v Ježišových myšlienkach je zakódovanej oveľa viac múdrosti, ako dodnes dokázala rozlúštiť cirkev. Želám vám vnútorne bohaté Vianoce naplnené zázrakom, pokojom a sebaobjavovaním.
