Násilie je prejavom vnútornej slabosti

 Táto prastará metóda s hlbokými náboženskými koreňmi, ktorá je v očiach súčasníkov personifikovaná s politikou Maháthmu Gándhího, bola v dejinách zdrojom obrovských nedorozumení. Obyčajne sa nesprávne zamieňa za pasívnu toleranciu zla, hoci tento argument je v skutočnosti nie veľmi presvedčivým zakrývaním našej netrpezlivosti či skôr neochoty rozvíjať cestu, ktorá vonkoncom nie je jednoduchá. Zastreliť človeka bolo vždy ľahšie ako presvedčiť ho. Devastácia prírody bola vždy pohodlnejšia ako citlivé rešpektovanie prirodzenej harmónie. Nemravnosť bola vždy väčším pokušením ako morálka. Nezjednodušujme preto problém. Princíp nenásilia nikdy neznamenal, že sa budete nečinne prizerať na to, ako vám pred očami vraždia vašich blízkych – to je zámerná vulgarizácia a ironizovanie celého sporu. Nenásilie sa za žiadnych okolností nesmie stať rúškom pre zbabelosť, rovnako sa však ani násilie nemôže stať rúškom pre agresívnosť. Problém je v tom, že sa údajná „nevyhnutnosť“ násilia veľmi často zneužíva, že sa zámerne prehliada veľký morálny rozdiel medzi násilím utláčateľov a násilím utláčaných, že agresívne správanie je takmer vždy nezodpovednou skratkou a neadekvátnou náhradou za koncepčné konanie.
 V prvom rade musíme pochopiť podstatu a pôvod tohto zhubného javu. Násilie je v skutočnosti zhubná špirála, ktorá zahmlieva náš zmysel pre čas, príčinu i následok, ktorá sa živí sama sebou. Je to ukončenie komunikácie. Tí, ktorí páchajú násilie, väčšinou sami seba chápu ako obete predchádzajúceho (hoci i dávneho) násilia zo strany tých, ktorí sú ich obeťami dnes. Zoberme si ako príklad situáciu na Blízkom východe. V roku 1099, počas prvej križiackej výpravy, kresťanskí rytieri brutálne zmasakrovali desaťtisíc obyvateľov Jeruzalemu. Krutosť a zaslepenosť kresťanov mala rozhodujúci vplyv na radikalizáciu a fanatizmus moslimov. Špirála násilia, roztočená pred tisíc rokmi, sa nezastavila dodnes.
 Vedieť odporovať násiliu neznamená odstrániť jeho viditeľné dôsledky, ale zničiť jeho inštitucionálne korene. Typickým príkladom štrukturálneho násilia je spôsob uplatňovania ekonomickej globalizácie. Centralizácia rozhodovania vedie k rozpadu miestnych sociálnych štruktúr. Ľudia sa utiekajú k svojej etnickej identite, ktorá sa im javí ako jediný zdroj istoty. A keďže zdroj tejto neistoty je príliš ďaleko, aby ho mohli rozoznať a ovplyvniť, začnú sa so strachom pozerať na svojich susedov. Od strachu je potom už len krok k agresii.
 Inštitucionalizované násilie bezprostredne súvisí s koncentráciou moci, ale aj s hodnotovým systémom spoločnosti. Skutočný boj dobra a zla sa potom neodohráva medzi jednotlivcami či národmi, ale vo vnútri nás samých. Filozofia nenásilia vychádza z viery, že jediná cesta k čestnému životu vedie cez odolávanie pokušeniu. Pokušenie pramení zo straty kontroly nad vývojom vecí, nad vlastným správaním. Produkuje utrpenie, z ktorého sa rodí násilie a jeho dôsledkom nie je nič iné ako ďalšie násilie. Neefektívnosť praktického nenásilia je obyčajná výhovorka. Len v 20. storočí to presvedčivo dokázali napríklad Maháthma Gándhí, Martin Luther King, Adolfo Pérez Esquivel, ale aj Nelson Mandela či Aun Schan Su Tij.
 Používanie násilia je vlastne prejavom vnútornej slabosti. Ako hovoril Gándhí, ak sa cítite ponížení urážlivým správaním iného človeka, dajte mu facku, aby ste obnovili svoju sebaúctu. Ale ak sa vo vašej duši nachádza mier, nemali by ste sa cítiť ponížení. Sebapoznanie, pokoj mysle a hlboká sebadôvera je znakom obrovskej morálnej prevahy. Nenásilie neznamená ustupovať zlu, ale nepodporovať ho. Ak chceme potlačiť zlo, musíme ho izolovať, nie živiť, musíme prerušiť tú nekonečnú kontinuitu násilia, ktoré v nás parazituje. Ľudstvo si nevytvára ideály preto, aby pri prvej možnej príležitosti vyvracalo ich praktický zmysel, ale aby sa k nim neustále približovalo, aby bolo po celý čas svojej existencie na ceste k nedosiahnuteľnej dokonalosti. Nehľadajme ospravedlnenie, ale východisko. Dejiny totiž nevytvára náhoda. Dejiny vytvára voľba.