Hneď na úvod musím povedať, že na rozdiel od Jolany Čulákovej nepoznám povahu pána Schwandtnera, nikdy som sa s ním nestretol a z hľadiska podstaty veci považujem za úplne irelevantné zaoberať sa jeho osobným profilom. V opačnom prípade by sa blogy zvrhli na jednu dosť nechutnú reality show, v ktorej chce každý vidieť z pohodlia svojej anonymity toho druhého na kolenách. Myslím si (a to v celej diskusii nezaznelo), že dotyčný autor práve tak ako ktorýkoľvek iný má nárok na osobnú integritu, úctu a slušný dialóg bez urážok. Každý z nás má iný prah citlivosti a je preto veľmi povrchné napísať o niekom, že „nevie prijímať kritický názor druhého“. Museli by sme totiž rozobrať, kde sa končí „kritický názor“ a kde sa začína „osobný útok“ často za hranicou publikovateľnej vulgárnosti.
Kritika v demokratickej spoločnosti nie je žiadne hrdinstvo. Obraňovať hulvátov tvrdením, že v prípade internetu majú konečne „niečo, cez čo môžu iným povedať svoj názor od srdca a do duše“, je trochu zvrátená predstava o dialógu. Títo ľudia predsa môžu slobodne vysloviť svoju mienku aj bez toho, aby sa skrývali za anonymnú prezývku. Ak to tak napriek tomu robia, môže to znamenať nasledovné: buď sledujú svojím prejavom skôr potupenie ako vyslovenie mienky alebo sa za svoj názor tak hanbia, že v civilnom živote by ho nikdy nevyslovili. V každom prípade ide skôr o zbabelosť ako odvážnu kritiku a v žiadnom prípade nemožno takýmto nemorálnym pohnútkam pripisovať etický rozmer. Títo ľudia dávajú prednosť boju pred debatou a používajú spôsob dialógu, v ktorom sa nevymieňajú názory, ale formy prejavu, nepoužívajú sa argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy.
V tejto súvislosti je pozoruhodné, že niektorí spisovatelia dokázali počas normalizácie vyjadriť medzi riadkami viac ako dnes, keď ich neobmedzuje akýkoľvek prejav cenzúry. Slovo môže mať obrovskú moc. Moja stará mama mi vždy kládla na srdce: „Váž slová.“ To isté mi prízvukoval pár mesiacov pred svojou smrťou Vladimír Mináč, keď mi ešte ako neskúsenému elévovi v Klube spisovateľov otcovsky vyčítal: „Slovíčka vieš na klávesnici stláčať veľmi umne, ale ešte ti chýba to najdôležitejšie – pokora k slovu.“ Zmysel tejto rady, a najmä tej od starej mamy, ktorú mi prednášala so železnou pravidelnosťou a vážnosťou ako božie prikázanie, som pochopil až oveľa neskôr.
Slovo dnes zlacnelo, jeho cena vlastne dramaticky klesá už po stáročia. Praveký človek toho veľa nenatáral. Jeho jazykový prejav bol vzácny, často až takmer posvätný a mal obrovskú váhu. Slovo bolo ešte počas stredoveku záväzné, potvrdzovala sa ním prísaha, platilo ako zákon, dala sa ním vysloviť kliatba a lož sa chápala ako niečo, čo môže človeka vážne poškodiť. Sloboda slova nám okrem množstva obligátnych výhod a možností priniesla tiež významné presadenie duality subjektu a objektu. V praxi to znamená, že si môžete „subjektívne“ hovoriť čo chcete bez toho, aby ste tým niečo „objektívne“ ovplyvnili. Odrazu je všade okolo nás akosi príliš veľa slov. Valia sa na nás z úst, novín, reproduktorov či obrazoviek ako lavína. Napriek tomuto inflačnému zmätku však slovo pôsobí naďalej. Iba spôsob, ktorým štruktúrovalo svet, sa zmenil. Mali by sme si byť toho vedomí, lebo slová dnes treba vážiť možno viac ako kedykoľvek predtým.
Aj preto odmietam zaužívanú a veľmi populárnu tézu, že všetky názory majú rovnakú cenu (totiž - v konečnom dôsledku – žiadnu). Ak aj máte vlastnú relevantnú mienku, vo vnútri takéhoto systému na nej veľmi nezáleží, lebo celá organizácia je založená na tom, že názory sa neberú príliš vážne. Aj falošné postoje a vyslovené nezmysly sú tu oceňované rovnakým spôsobom podľa zásady, že „všetko je vec názoru“. Lenže nie je. V krajine, kde medzi priority všeobecného vzdelania stále nepatria princípy zdôvodňovania a vecnej argumentácie, druhy logických chýb a zákony výrokovej logiky, sa demagógii všetkého druhu mimoriadne darí. Umberto Eco delí chybné tvrdenia na omyly, táraniny a (s prepáčením) sračky. Ten, čo šíri sračky, sa pred nami usiluje skrývať, že hodnoty pravdy v jeho tvrdeniach nie sú v strede jeho záujmu. Inými slovami, toho, čo rozpráva sračky, ani trochu netrápi, či hovorí pravdu alebo lož. Cieľom sračky nie je ani tak klamať o stave vecí, ako robiť dojem na poslucháčov so zníženou schopnosťou rozoznať pravdu od lži, prípadne aj na tých, ktorých takéto „detaily“ nezaujímajú. Napokon, mám s tým osobnú skúsenosť. Často nerozumiem myšlienkovému pochodu ľudí, ktorí ma z niečoho absurdne obvinia a keď sa im občas „omylom“ pokúsim vysvetliť skutočný stav veci, napíšu mi súkromný mail, aby som sa uvoľnil a nebral všetko tak vážne... Ako vravím, niektorým veciam nerozumiem, ale ako hovorili moji starkí, nemusím všetkému rozumieť...
Tak či onak, musíme si zvyknúť na to, že kritický postoj ako taký už nie je zárukou ani myšlienkovej otvorenosti, ani ľudského pokroku (ako to bolo ešte v 19. storočí). Musíme sa naučiť starostlivo rozlišovať kritiku rutinnú, mediálnu, banálnu či konzervatívnu (ktorá vytvára iba alibi pre udržanie moci a intelektuálnu lenivosť) od kritiky činorodej a imaginatívnej, ktorá je orientovaná do budúcnosti. Nie každá kritika je premýšľavá. Vrátiť kritike jej tvorivú silu je, nazdávam sa, veľkou sociálnou výzvou.
Aj preto som presvedčený, že Vlado Schwandtner ani nijaká iná ľudská bytosť nie je povinná znášať osobné útoky ako súčasť „kritiky“. Jednak preto, že urážka sa v slušnej spoločnosti nazýva ešte stále urážkou a nie kritikou a jednak preto, že tento autor nie je ústavný činiteľ. Možno, že Vlado Schwandtner niektoré výpady naozaj nezvládol a z ľudského hľadiska to viem pochopiť. Ale rozhodne si nemyslím, že ak znechutene odmieta tento typ diskusií, nevie prijímať kritiku a chce si svojím blogom iba robiť reklamu (ako to tvrdia jeho oponenti). Nemýľme si blogovanie s chatovaním. Motívy tvorby vlastného blogu môžu byť rôzne a ja si vážim každého, kto má verejnosti čo povedať. A Vlado Schwandtner tým, čo robí, nám toho môže prezradiť rozhodne veľa. Z jeho strany by bolo veľkou chybou, keby podľahol tomu obrovskému tlaku a nechal sa znechutiť. Morálnou povinnosťou slušných ľudí je totiž kultivovať tento priestor a nie prenechať ho tárajom, ktorých krik je väčší ako ich počet.
Po tieto dni som sa však neobával iba o prítomnosť Vlada Schwandtnera, ale aj iných kvalitných blogerov na tejto stránke. Celkom vážne ma začína znepokojovať tá vzrastajúca nevraživosť až vojnový stav medzi samotnými blogermi. Jeho zákerné prejavy môžu v konečnom dôsledku ohroziť samotný veľmi sľubne sa rozvíjajúci projekt, respektíve jeho demokratický zmysel. Nemienim skúmať psychologický profil takýchto ľudí. Vypukol však nový rok, ktorý je spojený s množstvom ťažkých a takmer nesplniteľných predsavzatí. Čo keby sme si tu, na blogu, dali jedno také malé a pritom jednoduché: že nebudeme napádať autora, ale jeho myšlienku. Že v tolerantnom duchu voltaireovského chápania demokracie („pane, hlboko s vami nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby ste svoj názor mohli predniesť slobodne a verejne“) si budeme osobitne ctiť postoje, ktoré potvrdzujú rôznorodosť našej spoločnosti. Že sa zdržíme vzájomných invektív a spoločnými silami pozdvihneme úroveň diskusií do vecnej roviny, ktorá im dodá nový zmysel.
Veľmi sa mi páčilo, ako zareagoval v jednej z diskusií Ivan Rias: keď s nejakým článkom nesúhlasím, usilujem sa na neho nereagovať – veď čo ak som ho zle pochopil? Možno to nie je univerzálne použiteľná metóda, zvlášť v politickej oblasti. Ale princíp zdržanlivosti skrýva v sebe hlbokú životnú múdrosť, ku ktorej treba pravdepodobne dozrieť. Pre všetkých ostatných, ktorí v polemike možno nie sú ostrieľaní a každú výhradu si berú priveľmi citlivo k srdcu, tu mám jednu novoročnú radu: „Netrápte sa. Majte radosť z tých, ktorí vás pochopili správne.“ A ak ani to nepomôže, ostáva už len moja obľúbená zásada, ktorá funguje spoľahlivo: „Nehádaj sa s hlupákmi. Mohlo by sa stať, že si ťa s nimi pomýlia.“
Blogerom i čitateľom želám v roku 2006 radosť a šťastie všetkému, čoho sa dotknú ich ruky a myšlienky!
