Postoje aktérov súčasnej diskusie o vzťahu k Číne (nevynímajúc nikoho – od ľudskoprávnych aktivistov až po politické špičky) sú skrz naskrz buď falošné alebo nekompetentné. Ak hovorkyňa Smeru s mierne hysterickým tónom a mimikou tváre (aspoň mňa to ruší) vysvetľuje alibistický postoj svojho šéfa, že politika by sa nemala miešať do olympiády, tak asi zaspala dobu. Inak by si musela všimnúť, že olympijské hry VŽDY, minimálne od Berlína 1936, mali v sebe silný politický náboj (hoci dnes by som tuho rozmýšľal, či ho nezaradiť až za ekonomický). Mimochodom, aj zápalistí bojovníci za spravodlivosť hovoriaci o Číňanoch ako o zlodejoch ušľachtilej olympijskej pochodne, by mali vedieť, že z historického hľadiska sa tu dovolávajú fašistickej tradície. Ako upozorňuje Anton Rippon v knihe Hitlerova olympiáda (vyšla tohto roku aj v češtine), onen veľkolepý pôsobivý moment – štafeta nesúca oheň z gréckej Olympie do dejiska hier – mal svoju premiéru na nacistickej olympiáde roku 1936, čo absolútne perfektne zapadalo do perverznej záľuby nacistov vyžívajúcich sa v ohňových efektoch a sprievodoch. A tohto ich nápadu sa olympionici už nevzdali.
Robert Fico so svojím širokým arzenálom sociálnej rétoriky by si mal uvedomiť, že Čína nie je romantická latinskoamerická krajinka hrdinsky vzdorujúca systému Washingtonského konsenzu. Ako ľavicovo sa tváriaceho politika by ho malo zaujímať, že v tejto obrovskej ríši sú obyčajní ľudia vykorisťovaní spôsobom, ktorý si nikde na svete nevedia predstaviť; že priepasť medzi chudobnými (štyrmi pätinami obyvateľstva!) a bohatými je väčšia ako v Indii; že čínsky systém nepotláča len politické, ale aj sociálne práva. Nech sa oboznámi so životom čínskych robotníkov, ktorí v prostredí plnom jedovatých splodín hrdlačia od rána do večera bez akýchkoľvek sociálnych záruk, bez akejkoľvek potuchy o niečom takom ako je zákonník práce – a potom nech sa rozreční o sociálnom štáte. Alebo nech si omrkne podmienky čínskeho roľníka, ktorému v mene ekonomickej modernizácie zahraničný investor nelegálne a s podporou miestnej vlády zabral políčko, na ktorom poctivo hospodáril. Pretože tí (a tu už hovoríme o druhej strane), ktorí ustavične opakujú ideologické nezmysly o „komunistickom“ režime, by už konečne mali precitnúť, lebo dnešná Čína je kapitalistickejšia ako ktorýkoľvek západný štát. Všetko poľnohospodárstvo je sprivatizované, väčšina priemyslu tiež a okrem energetiky ceny nie sú nijako regulované (dokonca ani bývanie, ako na Slovensku). Prístup na trh je úplne slobodný, slobodnejší ako v okolitých ázijských krajinách.
Je zvláštne, že v mýte o „komunistickej Číne“ sa zhodujú niektorí pravicoví politici s KSS. Netuším, na základe čoho môže niekto obhájiť názor, že Čína je príkladom, ako sa dá ubrániť globálnemu kapitalizmu. Ten dych vyrážajúci ekonomický rast je totiž do značnej miery výsledkom podriadenosti voči nadnárodným korporáciám. V tomto smere Číňania neprišli na nič nové. Aj oni hodnotia svoju úroveň nie podľa kvality života, ale podľa rastu HDP. Aj oni sa snažia dobehnúť najvyspelejšie štáty sveta, posudzujú ekonomiku západnými meradlami, klaňajú sa hospodárskemu rastu, opakujú to isté neoliberálne klišé o voľnom pohybe tovaru a robia to rýchlejšie ako my. Prečo? Lebo úplne cynicky prišli na to, že demokracia spomaľuje zbožšťovaný hospodársky rast. A spolu s Južnou Kóreou, Taiwanom, Singapurom, Hongkongom, Thajskom, Malajziou a Indonéziou navždy pochovali bájky o tom, že kapitalizmus je nevyhnutne demokratický – nijaká z týchto ázijských krajín totiž nemala v období, kedy sa naštartoval ich prudký ekonomický rast, pluralitný politický systém v západnom zmysle slova. Opačným príkladom je najväčšia demokracia sveta, India. Hovoriť o Číne ako o komunistickej je trápne archaické klišé, žiadne stopy po socializme tu v ekonomike nezostali, má zmysel hovoriť jedine o prapodivnej totalitárnej krajine, kde hospodárstvo ovláda trh a politiku komunistická nomenklatúra.
Rovnako nekompetentne sa však správajú aj mnohí ľudskoprávni aktivisti. Áno, z hľadiska dodržiavania ľudských práv je Čína odporná krajina. Vedeli ste, že sa tu stále chodí na verejné popravy ako na ľudové zábavy? Stalo sa, že učitelia zobrali stovky žiakov vo veku od 6 do 16 rokov za odmenu na „výlet“ – dovolili im pozerať sa v športovej hale na popravu šiestich odsúdených. A aby nesmútili aj tí, ktorí tam neboli, video z tohto masového podujatia zverejnili na internete. Každý by mohol povedať nejakú príhodu. Oplzlostí je tam viac než dosť. Lenže ľudskoprávni aktivisti nepochopili jednu podstatnú vec: že najväčšou skupinou obetí tohto režimu nie sú tisícky disidentov, ale stovky miliónov obyčajných Číňanov. Nemôžem dôverovať ľuďom, ktorí sa snažia vzbudiť súcit s väzneným novinárom, no zostanú ľahostajní k skutočnosti, že väčšina radových čínskych obyvateľov žije v otrasnej chudobe, v neznesiteľne znečistenom prostredí, bez možnosti legálne zmeniť bydlisko; že sú vyháňaní z vlastných polí, aby na nich napokon boli nútení pracovať ako zamestnanci západných firiem za takpovediac ázijských podmienok. Nemôžem dôverovať ľuďom, ktorí poznajú jediný šikanovaný národ, Tibeťanov, a ignorujú množstvo etnických skupín na území Číny, ktoré sú utláčané často oveľa brutálnejším spôsobom, no ich osud je absolútne mimo záujmu svetovej verejnosti. Nemôžem dôverovať ľuďom, ktorí horekujú nad ničením kultúrnych pamiatok v Tibete, no vôbec ich nezaujíma, že kvôli olympiáde bol zdemolovaný najväčší komplex historickej architektúry na svete, staré pekinské mesto. Ľudské práva sú nedeliteľné a ak si niekto z Univerzálnej deklarácie ľudských práv vyberá iba hrozienka, nemôžem ho považovať za demokrata.
Tvrdím, že prístup ľudskoprávnych organizácií voči Číne je iracionálny, hysterický a nekompetentný. Tvrdím, že latentne zhovievavý postoj niektorých mojich priateľov k situácii v tejto krajine je nebezpečný. Tvrdím, že názory západných médií sú vyslovene hlúpe a bohvieprečo sa neopierajú o fundované analýzy našich i zahraničných sinológov, ale o naučené frázy dvadsaťročného mladíka z londýnskej pobočky nejakej mimovládky. Kým my tu konštruujeme neexistujúce hrozby z Iránu a podvyživenej severnej Kórei, Čína v tichosti dorastá na šovinistickú vojenskú veľmoc s veľmi nepríjemnou asertívnou diplomaciou, ktorá západnému svetu narobí väčšie starosti ako všetky súčasné pseudoproblémy dohromady. Rovnako pokrytecká, ale propagandisticky veľmi dômyselná, je aj kritika západného politického systému v Číne, o ktorej my nemáme ani potuchy. Číňania totiž používajú naše vlastné zbrane. Napríklad pri kritike západnej žurnalistiky (ktorá je často výstižná) vychádzajú čínski propagandisti z európskych a amerických prác o fungovaní médií. Táto kritika je často taká presná, že s jej obsahom by nedokázal zmysluplne polemizovať ani západný mediálny odborník. Háčik je v tom, že každý, kto má aspoň povrchné znalosti o slobode prejavu v Číne, musí tieto analýzy vnímať ako číre, vrcholne nevkusné pokrytectvo. Rozdiel je však v tom, že kým Čína pristupuje k ideologickému boju proti západným režimom maximálne profesionálne, Západ amatérsky konštruuje zjednodušené obrázky, ktoré potom čínska tlač účinne využíva na diskreditáciu našej kompetentnosti posudzovať život v tejto krajine.
Ak veríme v demokraciu, musíme vedieť, komu ju chceme ponúknuť a rozumieť tamojším podmienkam. V celých čínskych dejinách nikdy neexistovalo obdobie demokratickej vlády v západnom zmysle slova. Väčšina Číňanov ani nevie, čo si má pod tým pojmom predstaviť. Nikdy sa nezaujímali o zmenu systému, v ich ponímaní (resp. podľa starej konfuciánskej tradície) bolo ideálom skôr zlepšovanie kvality úradníkov. Toto chápe veľmi skreslene aj západná verejnosť – hlavným zmyslom demonštrácií nebolo zvrhnúť režim, ale požadovať nápravu, ktorú Číňania nehľadajú v systéme, ale v osobných zlyhaniach – vymeniť neschopných funkcionárov, odstrániť korupciu, prípadne získať demokratické fórum na vyslovenie sťažností a formulovanie nových plánov, ale v podstate nič viac. Nie od ľudí, ale od ústrednej moci sa očakáva náprava vecí. Výhonky skutočnej občianskej spoločnosti v takejto krajine sú strašne slabé, v podstate zanedbateľné. To, čo dnes Čínu spája a čo spája v podstate všetkých etnických Číňanov sveta, nie je nijaká politická ideológia, ale rastúci nacionalizmus.
Za tejto situácie prichádzať s agendou bojkotu olympijských hier je zmesou naivity a zbabelosti. Jednak preto, že Čína nie je Bielorusko alebo Kuba, aby s ňou niečo také otriaslo, nech by sa proti nej spojil aj celý svet. Jednak preto, že tieto protesty prichádzajú s krížikom po funuse a mali sa odohrať v čase, keď sa nápad usporiadať olympiádu v Pekingu zrodil. A jednak preto, že vyzvať politikov na bojkot znamená vyzvať ich na nečinnosť. Politik je komunikátor. Prejavom odvahy nie je to, keď zostane doma a bude populisticky zbierať body medzi svojimi fanúšikmi. Prejavom odvahy je to, ak do Pekingu odíde a tému ľudských práv tam nastolí. Že na to žiaden slovenský politik nemá guráž, je už vizitkou jeho mentálnej úrovne.
Ako múdro vyhlásil dalajláma, olympiáda je veľkou pýchou Číňanov. Naša vlastná pýcha nám neumožňuje pochopiť tieto slová.
