Ťažký štít, ťažké problémy

Na prvý pohľad znie najnovšie premenovanie logicky. Názvy Česká dolina, České pleso, Český vodopád, Český štít, Česká štrbina a Česká veža mohli evokovať, že ide o terén vyhradený pre našich západných susedov. Každoročne, keď v období najvyššieho lavínového nebezpečenstva vypukne hlavná sezóna pre špecifickú časť českých turistov, však vidíme, že naši bratia si obľúbili na decimovanie svojej populácie iné lokality a do príslušnej doliny ich nedokázal nasmerovať ani Ústav geodézie a kartografie. A tak bolo nevyhnutné vymazať tieto názvy z pamäti a pokúsiť sa presvedčiť všetkých dobrodruhov, že vstup do tejto oblasti nie je český, ale ťažký. Podľa mňa je však ešte ťažší prístup do Veľkej Zmrzlej doliny. A jej názov by mal preto samozrejme znieť Ešte Ťažšia dolina.
 Veru, nepresné názvy sú v Tatrách mimoriadne vážnym problémom. Neviem, či by sa pre jeho vyriešenie nemala zvolať medzivládna konferencia. Veľmi nebezpečné je napríklad také označenie Poľský hrebeň. Keďže do Poľska je to odtiaľ ešte nejaký ten kilometer, tento názov evokuje skrytú snahu o revíziu hraníc. A to už nehovorím o Nemeckom rebríku, ktorý križuje najmohutnejšiu tatranskú stenu. Čo tým chcel kartograf povedať? Vraj Nemci ho prešli prví. Neverím. Pred nimi predsa ešte museli ísť nejakí partizáni. Okrem toho, keď na tento rebrík vyleziete, zistíte, že to vôbec nie je nijaký rebrík, teda úzka lávka, ale široký chodník. Na niektorých miestach taký široký, že by sa tam mohli otáčať aj trolejbusy. Preto by podľa môjho názoru správny názov Nemeckého rebríka mal znieť Partizánsky chodník.
 Ústav geodézie a kartografie vykazuje nedôslednosť aj pri iných názvoch. Povedzme také Rysy. Vyleziete na kopec a očakávate nejaké šelmy. Ibaže „rysy“ znamenajú v goralskom nárečí čiary, ryhy. Odteraz by vám teda malo byť jasné, že stúpate na Ryhy a na Chatu pod Ryhami. Veľmi pekný štít je Zlobivá. Ona sa však nehnevá na vás. Hnevá sa na našich kartografov. Tí nepostrehli, že názov dostala podľa charakteristických žľabov, ktoré sa v goralskom nárečí volajú „zloby“. Volajme ju preto Žľabová, aby nám zbytočne nenaháňala strach.
 Naši kartografi rozhodujú logicky. Treba sa vracať k pôvodným názvom. Lenže aký je pôvodný názov Gerlachu, ktorý ho menil až osemkrát? Spočiatku sa náš najvyšší štít nazýval Vrch Kotol. Tak ho volali celé stáročia miestni obyvatelia. V roku 1896 horu úradne pomenovali na počesť cisára Štít Františka Jozefa (Ferencz József csúcs). Po páde monarchie si Poliaci robili chúťky na pričlenenie celých Tatier a vrch si premenovali na Szczyt Polski. Až po definitívnom vyriešení česko-slovenských hraníc ho nazvali Gerlachovským štítom podľa príslušnosti do chotára obce Gerlach. V roku 1923 ho opäť premenovali - tentoraz na Štít legionárov, s ohľadom na zásluhy légií pri vzniku republiky. Počas Tisovho režimu v rokoch 1939 - 1945 sa vrch volal Slovenský štít. Po vojne sa vrátili k názvu Gerlach, ale nie nadlho. Roku 1951 ho premenovali na Stalinov štít. A až keď súdruhovia z Moskvy povedali, že Stalin sa už nenosí, odvážili sme sa vrátiť mu názov Gerlachovský štít. Zdá sa však, že nášmu velikánovi len tak ľahko nedajú pokoj. Počas búrlivých dní roku 1989 ktosi v televízii celkom vážne navrhol, aby sme vrch premenovali na Štít Nežnej revolúcie. A keď roku 1995 zavítal pod neho sám pápež a posadil sa na lavičku pred Sliezskym domom, hneď sa objavil nápad, aby sa Gerlach odteraz volal Štít Jána Pavla II. Skúsenosť však ukazuje, že Slováci sa ťažko dokážu zhodnúť na nejakej historickej osobnosti. V Bratislave to vyriešili tak, že most pomenovali po zbombardovanej továrni Apollo. To je dobrý nápad. Bolo to také hlúpe, až sa na tom zhodli všetci. Takto by sme mohli postupovať aj pri budúcom premenovávaní Gerlachu. Nazvime ho napríklad Podpolianske strojárne. Alebo Chemosvit.
 Problémy s Českým štítom sú však oveľa ťažšie. To tak ľahko nevysvetlíš. Vysvetli národnostne citlivej stredoeurópskej duši, prečo ťa trápi nepresnosť práve pri názvoch, ktoré sa spájajú s bratským národom. Načo bol dobrý tento zbytočný konflikt. Z prvých reakcií vidno, že naši západní susedia sa celkom pochopiteľne urazili. Nevedia pochopiť, čo Slovákom na Českom vodopáde vadilo. Najmä, ak väčšina z nich dosiaľ netušila, že existoval. Slovenskí kartografi si však podľa svojich slov mysleli, že to Česi pochopia. Prerátali sa. Zrejme je to tým, že nemajú humanitné vzdelanie. Navrhujem, aby v tomto ústave zamestnali aj psychológa. Jeho využitie, zdá sa, bude všestranné.