Kedysi som ľudí počúvajúcich hip hop a uznávajúcich hoperský štýl obliekania a života vôbec, totálne nechápala. Boli mi ukradnutí, no mala som ich za čudákov, až gangstrov a vyvrhelov spoločnosti. Na ulici som sa na nich pozerala zhora a s obavou zároveň.
Ani dnes mi nie je tento štýl veľmi blízky, no postupne začínam niektoré veci chápať. Okrem oblečenia, ktoré ak sa vie zladiť a pekne sadnúť na postavu, vyzerá dobre; je to presne o tom čo povedala kolegyňa. "Vieš, musíš počúvať text" odpovedala, keď som na jej otázku ohľadom tohto druhu hudby neurčitou grimasou naznačila, že mi to veľa nehovorí. A mala pravdu. Keď som sa započúvala aspoň do niektorých častí textu, bola tam pravda. Dokonca veľa pravdy. Len svojsky vyjadrenej. Priznávam, že nie príliš uchu lahodiace slová mi začali vadiť. Ale podnietilo ma to k zamysleniu.
Žiadne lichôtky, kvetnaté rečičky či medové motúziky popod fúziky. Holá pravda vytekajúca z krvácajúceho srdca prebodnutého "spravodlivou" spoločnosťou. Až tak spravodlivou že chce politiku bez zásad, bohatstvo bez práce, pôžitok bez morálky, vedomosti bez charakteru, obchod bez etiky, vedu bez ľudskosti a náboženstvo bez obety; ako to výstižne pomenoval už Maháthmá Ghádhí. A keď sa - zvlášť mladý - človek búri proti suchému moralizmu, takto to dopadne. Búri sa, lebo vie a cíti že špina zabalená v zlatom papieri nie je pravdou. Iba nastraženou pascou, do ktorej sa chytili už mnohí...
Aj keď nevie presne čo je pravda, hľadá ju. To sa mi páči, a preto, myslím si že nemáme nikto právo odsudzovať ľudí, ktorí nosia o 3 čísla väčši oblečenie, ako by sme im vybrali my. Môžu vyzerať akokoľvek neupravene, to ešte nič neznamená. Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné. Možno nie sú vzornými žiakmi so samými jednotkami ani obdivovaní úspešní manažéri na teplučkom mieste oteckovej vysedenej stoličky...
Možno žijú lepšie ako ja alebo ty. Prečo? Žijú úprimne.
PS: Hiphoperi, nezneužívať dôveru.
