Do roboty!

Mal ma iba doviezť k Wall Street Inštitútu, kde si ma zase mala vyzdvihnúť Valéria, vedúca miestneho Aiesecu a ísť ma predstaviť do firmy. Čas bežal, Valéria nechodila, my sme postávali na chodníku a po pol hodine sme sa dozvedeli, že má túto predstavovačku vybaviť Félix sám. Sms-ka, čo mu to mala oznámiť sa dakde zatúlala.Táto novina ho trochu zaskočila, lebo nič podobné ešte nerobil, ale zhlboka sa nadýchol a vošli sme dnu.A išlo mu to naozaj dobre, povedal všetko, čo bolo treba, kto sme, čo sme, akurát že...Dnu nikto nevedel, že má prísť nejaký nový stážista a šéf, ktorý by o tom mohol niečo vedieť bol práve v hlavnom meste Quite a nedvíhal telefón.„No a čo s tebou??“, hovorili ich neisté pohľady, lebo vážne netušili kam ma poslať.„Pozri sa, tu pre teba teraz nemáme miesto, ale robíme kurzy na jednej strednej škole, tak dnes môžeš ísť tam.“„OK, ako sa tam dostanem?“„No veď to, že je to dosť ďaleko...“Ale aj tento problém vyriešil údržbár, ktorý práve vošiel do budovy. Hneď ho stiahli, že ma treba odviezť tam a tam, a tak sme šli.Vybehli sme pred budovu a vraj:„Tak si naskoč!“Teraz som sa zase nadýchol ja, lebo na terénnej motorke som sa v Ekvádore ešte neviezol.Vážne ma naložil na svoju motorku značky AMAZON, chvíľu som nič nevidel kvôli prachu, potom kvôli vetru a o chvíľu sme boli na mieste.Takže z lekcie tohto dňa som sa naučil 3 veci:- nikto nič nevie- všetci majú čas- nič nie je problémO pár dní na to som práve na tejto škole v knižnici našiel chlapíka z Kuby, čo obsluhoval kopírku. Chytil sa hneď na to, keď počul Slovakia a Czekoslovakia, potom sa znovu zohol hundrúc nad svoju kopírku a z toho mrmlania som vyrozumel akurát:„Mrmrmrm...tambien...mrmrmrm...komúnismo...mrmrmrm...la mierda!“A odvtedy sme kamaráti.