Na droge

Všetko sa to zbehlo akosi rýchlo po tom, čo mi jedno letné poobedie
zazvonil telefón. A hneď zhurta vraj:
„Ideš do Poľska?"
Na chvíľu som sa zamyslel, a potom si vravím:
„Tak prečo nie!"
Možno podobne a možno úplne inak prebiehal telefonát aj na druhej
strane, teda u mojej budúcej poľskej kolegyne, no zrazu sme stáli na
stanici pri vlaku, pri sebe pas, internacionálny lístok za skoro 59
euro (hriešny to peniaz za takú cestu) a ešte zopár zbytočností tak
asi na týždeň fungovania…

Prvým vláčikom sme sa sice nie veľmi rýchlo (aj keď to bol rýchlik)
presúvali k našim západným susedom. Z krajiny sme veľa nemali, bo už
bola tma a radio sme tiež žiadne nepotrebovali, lebo o pár kupé ďalej
práve upravili jednu hitovku Michala Davida (Holky z naši školky) a
asi každú polminútu ju aj znamenite prezentovali.
A tak sa to vlastne začalo zauzľovať. Keď sa totiž už asi 136krát
niesol tichom vagóna Davidov nápev „Málo vodky, málo vodky…" všimli
sme si z okna taký malý nenápadný oznam, ktorý oznamoval, že máme
meškanie dákých 45 minút a samozrejme sa ešte môže meniť. Ešteže
tak!!! Zabudol som sa ešte zmieniť, že nie som poverčivý, no vyššie
mocnosti sa nám za každú cenu snažili dokázať, že piatok 13-teho
predsa len má čosi do seba…

Keď sme vystúpili na našej prvej zastávke, ktorá mala byť vlastne už
predposlednou, iba nás ubezpečili, že prípoj už samozrejme šiel. A
kedy ide ďalší?
„Zítra, zas tak stejne. Víte on chodí jenom jednou za 24 hodín. Ale
choďte k paní co je při náklaďákoch, možná vám něco najde…"
To nás samozrejme maximálne upokojilo, lebo ani jeden z nás sa ešte
neviezol v nákladnom vlaku na kope uhlia cez hranice, tak prečo by sme
si to za tých 59 euro nemohli vyskúšať, nie? Ibaže zlatá teta
železničiarka mala iný názor, najskôr nám navrhla ubytovňu, a potom
nám predsa len našla nejaké tie vlaky a prípoje a odpoje, ktoré by
nás, pri troche šťastia, mali dopraviť na miesto určenia. Najbližší
vlak však odchádzal 4:47, a tak sme mali skoro 4 hodiny k dobru. V
čakárni sa sedieť nedalo, lebo tam už oddychoval jeden pán so sádrou
na nohe, ktorá však skôr vyzerala (cítila sa) ako sklad dusíkatých
hnojív alebo iného biologického odpadu. Tak sme sa usalašili priamo na
chodbe, kde nás nikto nerušil, teda okrem pána policajta, ktorému
nebolo rozumieť, a ktorý si chcel len overiť našu totožnosť. Neviem,
čím sme vyzerali tak podozrivo, ale isto to muselo byť tým, že
kolegyňa Anička si o tej druhej v noci na stanici ešte zvesela
vyšívala… Menu platiacu v tejto krajine sme nemali žiadnu, a tak sme
si drobné na toaletu požičali od jedného chlapíka a všetko by to bolo
skvelé, len keby som vedel, kedy mu ich máme konečne vrátiť?!?

Dôležitejšie však je, že sme sa znova o kúsok pohli. Sice len dve
zastávky osobákom, z ktorého sme nechtiac vystúpili skôr ako bolo
treba, a tak bolo na druhej strane treba zase za jazdy naskočiť. Za
tento výkon sme si ale od sprievodcu vyslúžili úžasnu vetu:
„Tak to snad nééé!?!"
Behom chvíľky sme už ale sedeli v ďalšom motorovom vláčiku. To je
taký, z ktorého za jazdy zbierate huby, oberáte maliny, jahody a
kadečo iné, čo sa nachádza popri trati. Trochu zmätená bola akurát
teta conductorka pri pohľade na náš medzinárodný lístok, kde asi
omylom zabudli dopísať aj „významný" železničný jednokoľajový uzol
českých dráh – Dolní Lipku. Trochu zmätení sme boli takisto my,
obyčajní cestujúci, keď sme v chodbyčke nášho motoráku objavili
potkany. Teda biele a sivé laboratórne krysy, ktoré si ten pán určite
viezol za účelom dákeho utajeného skúmania. Viac sa mi z neho
nepodarilo dostať, lebo vyššie spomínaná Dolní Lipka sa nebezpečne
priblížila a bolo načase zmeniť spôsob cestovania.

Navozili sme sa dnes už dosť, tak prečo na chvíľu nevyskúšať znova
pešiu turistiku! Od Dolní Lipky sme teda pomaly prechádzali nádherným
ranným pohraničným krajom až k hraniciam s vytúženým Poľskom. Colníci
vyzerali byť tiež trochu vykoľajení z toho, kde sa tu pred siedmou
ráno vzali dvaja pešiaci, no nedali sa zaskočiť a pri výkone svojej
práce sa snažili tváriť ako profesionáli. Normálny bol našťastie vodič
dodávky, ktorý sa dal veľmi rýchlo nahovoriť na to, že nás kúsok
odvezie.

A tak sme sa nakoniec zrazu ocitli v Medzylesí, prvom poľskom
mestečku, čo nás stretlo a keďže sme do odchodu vlaku mali ešte dve
hodiny čas, vybrali sme sa po dláždených uliciach poznávať jeho
krásy. Mal tu byť dokonca nejaký zámok, no našli sme len domček pre
trpaslíkov, preliezačky a veľa poľských fiatov. A samozrejme musím
pochváliť lavičky na miestnom námestí, bo sa na nich bardzo dobrze
spí. Na stanici nás čakalo ďalšie prekvapenie, lebo vlak (teda vlastne
pociang), ktorý nás mal viezť, nebol len tak hocaký, ale hneď
dvojposchodový. Takže sme samozrejme hneď vyskúšali jazdu na hornom
poschodí a bola to úplne pecka! Až na tú malú chybičku krásy, že sa
nedali otvoriť okná, keďže sauna bola asi už v cene lístka. :-)))

Až vo Wroclawe sme teda opustili náš vyhrievaný osobný dvojposchodový
vlak a vybrali sme sa hľadať naše IC-čko do Poznane. Aj sme ho našli a
teraz sme sa snažili domácich spýtať, či máme platiť aj dáky
IC-príplatok. Tu sme však narazili na jazykovú baréru, pretože
poliakom sme vtedy rozumeli akurát „džeščenščfščašč", čo sme pochopili
akože netreba príplatok a spokojne sme si sadli. Náš dar na jazyky sa
potvrdil, lebo príplatok sme naozaj nepotrebovali a ešte nás aj každú
chvíľu chodili ponúkať džusmi, kávou a keksami. Takto parádne sme sa
dostali až do Poznane, preskočili rýchlo na Expres a fujazdili ďalej.
A vlastne už sme úplne zabudli, že sme ešte nedávno sedeli v motoráku
spolu s potkanmi. Tento expres sa inak ukázal ako veľmi dobrý vlak,
pretože tu nás nekontrolovali vôbec, čo bolo veľmi praktické, lebo na
našich orazitkovaných a predierkovaných biletoch už aj tak nezostalo
skoro žiadne voľné miesto.

Blížime sa do cieľa, už nám stačí len raz prestúpiť a tentoraz znova
vyhral poschoďák. Poučení predchádzajúcou skúsenosťou sme sa
prezieravo usadili v dolnom poschodí a čuduj sa svete – aj okná tu
fungovali lepšie ako na poschodí.
No akosi som odbočil od našej cesty, kde sme medzitým minuli
nedozierne borovicové a brezové lesy a pomaly ale isto sa blížime k
cieľu našej cesty – k Pile.

Po 22 hodinách cesty, siedmych vlakových prestupoch, jedným stopom a
kúsku pešej turistiky sme konečne dosiahli cieľ nášho určenia – Pilu.
A jedna z prvých viet, ktorú sme začuli keď nás naložili do auta,
bola:
„V Poľsku sú bárdzo slabé drogy!"

Tak uznaj, načo sme sa sem vlastne trepali ?!? :-)))



Pozn.: Droga(PL) = Cesta(SK)