Na linke Bratislava – Belehrad

Keď som v Bratislave nastúpil spolu s Hankou a Carmen, najskôr sme si spravodlivo podelili voňavé domáce klobásky, a potom už som mal tú česť ochutnať pravú srbskú náturu. Môj spolusediaci Milos, roduverný belehradčan sa akurát vracal domov z Prahy. Po anglicky nevedel, no keď zistil, že rozumieť si budeme tak, či tak, pomaly spustil.V Prahe bol na návšteve u známych a najskôr si posťažoval, že ak sa chce obyčajný Srb vybrať na takúto cestu, tak je to hotová kalvária.Asi si nevymýšľal, lebo pas sa mu naozaj hemžil vízami – maďarskými, slovenskými, aj českými (tie sa vraj vybavovali najťažšie, lebo tam chcel ostať celý týždeň!) A na každé z nich treba kopec formalít, papierov a času. Toš, aspoň si z chuti zanadával na taký systém a nám tak za 5 minút predstavil všetky krásy srbského jazyka...:) No po týždni v Prahe vraj môže smelo konštatovať, že Slováci sú im, Srbom, oveľa bližší.„Vieš, Česi už sú moc pogermánčení!", zhodnotil nakoniec svoj prehľad slovanských národov.„Aj tá marihuana je tam akási ťažká...smutná... To nie ako naša, srbská – po tej je veselo!!!"Ďalšia štvorica Srbov za nami tiež celú cestu ohnivo diskutovala – o politike, o američanoch a Juhoslávií, o náboženstve, histórií...o všetkom.To sa len človek započúval a zrazu tých 10 hodín ubehlo ako nič.Dobrodošli v Belehrade!