Nikto učený z neba nespadol

Najskôr som utekal po víza na ambasádu a veru milí ľudkovia tam sedeli. Chvíľu som si to tam musel odsedieť, ale nakoniec všetko dobre dopadlo, ročné víza vo vačku, pár dolárov von z vačku a bolo po paráde. No najviac ma prekvapili, keď už bolo po všetkom, veselo si vykračujem po viedenských chodníkoch, keď ma zrazu dobehol zadýchaný sám najvyšší ambasádor a konzul v jednej osobe. Že vraj zabudol urobiť kópiu môjho pasu, tak či by som nebol taký láskavý a nevrátil sa k nim ešte na minútku. Nuž, čože by nie!O deň na to už som bol vo Viedni znova, no tentoraz to bolo priamo na letisko. A musím povedať, že som zase natrafil na dobrých ľudí, lebo teta pracovníčka na check-ine mi najskôr odpustila 16 kg nadváhy batožiny a potom ešte zariadila, aby mi teda kufre došli až do cieľovej stanice a nemusel som ich davať znova checkovať v Eldorade v Kolumbii.To, čo nasledovalo potom nebudem veľmi rozvádzať, lebo rozlúčka má byť krátka, takže decentne obídem tu smutnejšiu časť dňa, keď som za sklenými dverami nechal stáť dvoch pre mňa najdôležitejších ľudí.Potom už šlo všetko hladko a postupoval som, tak ako sa patrilo, po trase Viedeň – Paríž – Bogota – Guayaquil.Akurát od Kolumbie už som bol vďačný aj za to málo španielčiny, čo som si so sebou priniesol. Takže som sa mohol dostať načas k správnemu terminálu a ešte si potom v lietadle pokecať s jednou brčkavou a zubatou babičkou. Aj keď teda musím priznať, že za výdatnej podpory rúk, nôh a mimiky a celkom nám to šlo, kým neodložila do kapsy jedlo, čo nám naservírovali, vybrala doklady a tlačivo pre vstup do krajiny a vraj:„Na, vyplň to za mňa, bo na to nevidim!“No, tu už sa nič nedalo uhrať rukami-nohami, lebo z toho papiera som s božou pomocou vyrozumel 3 kolónky z 10, tak sme radšej poprosili suseda, nech nám papiere poriadne povypisuje a bolo.Ešte sme si popri tom vyobzerali hlavné mesto Quito so sopkou Cotopaxi a potom už sme zdarne pristáli v ďalšom ekvádorskom meste Guayaquil.A musím povedať, že ma v tej chvíli naozaj tešilo, že som šťastne pristál po toľkých hodinách vo vzduchu a možno to naozaj bolo aj tým, že som v júni zdarne ukončil školu. Lebo ako kedysi povedal Milan Lasica v podobnej situácii:„Tebe už sa netreba báť, veď nikto učený z neba nespadol!“