A budem možno trochu patetický, ale vždy, keď zbadám tú veľkú modrú slanú masu, tak pocítim obrovskú radosť. A rešpekt zároveň.
Keď sa človek pomaly blíži a vzduch je slanší a slanší, piesok horúcejší a horúcejší a hukot hlasnejší a hlasnejší! Tak to je pocit, pre mňa – stredoeuropana, na nezaplatenie.
Tesne pred tým sa však ešte musí zložiť skúška trpezlivosti. Lebo hoci je voda už na dosah, treba sa najskôr vymotať z horúcich španielskych uličiek, prepchať sa pomedzi stánky so suvenírami a odolať ponukám kuchárov, čo na člnoch plných piesku opekajú sardinky. A až potom sa otvorí výhľad na slnečné pobrežie – Costa del Sol. No a potom už neostáva nič iné, iba nafúkať svoju „colchoneto", poriadne sa nasoliť a vydať sa po vetre trebárs aj do Maroka.
Iba raz sme mali sťažené podmienky na nájdenie kúpacieho miesta. Niekde na otvorenom mori totiž musela havarovať loď prevážajúca hydinu, a tak mohutný príliv peria chvíľu dopĺňal túto letnú idylu.
...a možno sa tie kurčatá iba niekde nablízku učili plávať.
