Pánska jazda

Zo začiatku to síce nevyzeralo ani na to, že sa dostaneme za hranice mesta, lebo na našich ekvádorských tátošoch bolo treba každú chvíľu dačo doťahovať, pripevňovať alebo vymieňať. No našťastie mal Roland, druhým menom Stalin, jeden fantastický univerzálny kľúč, podobný nožu Mc Givera. A keď sme prestali každých 5 minút robiť zastávky v boxoch, začal sa náš pelotón aj celkom solídne hýbať.Minuli sme rybársku dedinku San Moteo, prebrodili vody opustenej pláže Tiňoza a na tej ďalšej – Santa Marianeta nás už čakala druhá – motorizovaná časť výpravy, s hrnčekom argentínskeho maté na privítanie.Potom nasledovali klasické plážové aktivity – od poriadnej ryby na obed až po kúpanie sa v Pacifiku. No cesta spať bola ešte len zaujímavá!Jediné, čo Rolandov univerzálny kľúč nedokázal opraviť, bol môj ľavý pedál, ktorý mal stále vôľu takých 35 stupňov. Žiadna veľká tragédia, postupne som si našiel systém aj tempo, v ktorom sa dalo hýbať.A ako som tak postupne zaostával za skupinou, pripojil sa ku mne ďalší cyklista. Tento krát domáci usmievavý Louis, s dobrým cestným bicyklom a brutálnym príbehom na to, že si každý zjazd vychutnával v plnej rýchlosti.Pred troma mesiacmi ho na bicykli nabral opitý vodič, ktorého sa mu nikdy nepodarilo vypátrať, lebo z miesta nehody ušiel. Sám sa prebral až v nemocnici, takže si z toho osudného dňa veľa nepamätá. No po troch mesiacoch už zase sedí na bicykli, brúsi si tri nové zuby na ďalší, lepší, no musí počkať, lebo kopec peňazí zhltla plastika tváre. Ale aj cez jazvy bolo vidieť, že to myslí naozaj vážne!