Prasa na cestách

Najskôr len tak neškodne, lebo na slovensko-českej hranici bol uniformovaný colník najväčším zážitkom pre asi 5-ročného chlapca. Ten sa rozplýval šťastím už keď ho videl stáť pred autobusom. A tak, keď prišiel rad aj na neho – na celý autobus ho pekne, tak ako sa patrí, pozdravil:„Dobrý deň, pán policajt!"A to ho, chudáka nezvyknutého na toľké prejavy náklonnosti, celkom zobralo. Odrazu to nebol drsný colník, ktorého sa treba báť. Pohľad mu akosi zmäkol, začal sa usmievať a my všetci s ním. Takže pre tento krát boli nepríjemnosti pri prechode hraníc zažehnané. Horšie to už bolo s nemeckými colníkmi. Možno preto, že tento náš chlapec medzičasom zaspal.Nemci si nás po jednom poriadne vyobzerali a tých, čo sa im páčili najviac si odviedli aj s celou batožinou na kontrolu.A tak sme čakali, potichu, ako sa na tú nočnú hodinu patrilo. Iba po 1,5 hodine došla trpezlivosť jednej slečne, ktorá sa ponáhľala ráno do práce. Narobila menší cirkus, a tak sme sa poprebúdzali na to, ako ju jeden zo šoférov chlácholil:„To víte, budeme mít spoždení asi tak 2 hoďky, protože im našli trochu hulení. Ale nebojte se, kolega jezdí jak prase, on něco dožene..."A veru aj dohnal!