Súkromný autobus

Hneď po pár metroch sa k nám po ceste pridali traja noví sprievodcovia – Roxy, Blanco a Mama. Traja miestni hafani. Mysleli sme, že nás iba odprevadia za dedinu, no nedali si povedať a nakoniec si s nami odkrútili celú skoro 6 hodinou cestu do mestečka Sigchos.Cesta to bola nádherná, no keď sme sa konečne vyštverali z údolia rieky až späť na kopec do Sigchos, moje pery boli rozbité na franforce...No zásadná otázka znela: „A kam teraz?“. Variant bolo hneď niekoľko, tak sme boli sami zvedaví, ako sa veci nakoniec vyvinú. A veru sa vyvinuli! Autobus, ktorý mal ísť neprišiel, lebo ho operatívne presunuli na ďalší deň a autobus, ktorý v tom čase v meste bol, by šiel jedine vtedy, ak by sa nazbieralo aspoň 10 ľudí. My sme boli štyria. No pridala sa k nám ešte mladá lekárka, čo si v Sigchos odkrúca povinnú prax a jej kolegyňa. Boli sme teda šiesti, poskladali sme sa za ďalších imaginárnych štyroch pasažierov, dohodli cenu s vodičom a odišli sme ešte ten podvečer „súkromným“ autobusom do mesta Latacunga.A po ceste som od tejto lekárky dostal inštrukcie, čo robiť s mojimi rozpraskanými a napuchnutými perami. Vyšetrenie prebehlo za jazdy andskými horskými cestami a diagnóza znela: priveľa horského slnka a následná infekcia.A dodnes mám v malom slovensko-španielskom slovníku na zadnej strane napísaný recept.„Aciclovir crema, aplicar 3 veces al día.“