Tri mesiace pod paľbou

Jelena – kamarátka z Belehradu bola vtedy ešte stredoškoláčka. O tom, že niečo sa asi naozaj bude diať sa presvedčila prvýkrát vtedy, keď prišla jedného dňa do školy, no dochádzajúci spolužiaci už nedošli. Potom prišiel na hodinu aj profesor, poslal všetkých domov a školu zatvorili. „Tak to bude niečo vážne“, vraví si Jelena a pobrala sa domov.Tu na ňu čakala mama s obedom, a keď sa ohradila, že ešte nie je hladná, mama len nariadila: „Nie, tu si sadni a najedz sa!“A len čo dojedla, všetko sa to spustilo.Američania spustili na Srbsko paľbu, ktorá trvala ďalších 3,5 mesiaca. Ako prvé si zobrali na mušku Ministerstvo obrany a sídlo polície a nasledovali ďalšie strategické ciele: elektrárne, fabriky, mosty, zamerali aj Miloševičovú spálňu, no aj čínsku ambasádu a pôrodnicu...Tieto posledné dva objekty boli vyhlásené za vojenský omyl, no tomu žiaden Srb neverí. A tak sa celá blízka rodina schádzala po bytoch, čakala na večerný poplach, pri sviečkach hrali karty a dúfali, že dnes sa im to opäť vyhne.Do práce ani do školy nikto nechodil, mosty cez rieku Sávu boli zrúcané, no aj v takejto situácií sa ľudia schádzali na uliciach a demonštrovali proti americkému zásahu. Potom v rádiu počúvali ako hovoria: „Musia byť šialení, my ich bombardujeme a oni v uliciach tancujú...“Ale to vraj bol jediný spôsob ako sa v tej ťaživej situácií mohli vyventilovať. Ak sa na túto tému pustite do rozhovoru s hocijakým Srbom, povie vám podobnú verziu. Nikto z nich doteraz neverí v oprávnenosť vojenského zásahu a ako argument uvádzajú aj príklad talianskeho pilota, ktorý odmietol sadnúť do stíhačky po tom, čo sa dozvedel, že idú bombardovať civilné ciele. Skončil vo väzení...