Začiatok

Lepšie povedané, práve odchádzal. V behu sme ho stihli zastaviť, povyberať z kufra batožinu, naložiť ju do správneho autobusu a už za jazdy naskákať dovnútra. Smer Quito, por favor!A tak sa to celé začalo. V americko-turecko-česko-slovenskej zostave Lisa, Damla, Ondra a ja sme mohli začať našu výpravu. Mali sme šťastie s tým autobusom, vravíme si. No počas celej cesty sa udialo toľko nevysvetliteľných vecí, že sme už po druhom dni sme prestali veriť na náhody!Keď sme sa z času na čas nevedeli vyznať vo vysokohorských chodníkoch, vždy sa v pravý čas ako na zavolanie ukázal niekto z domácich, kto vedel poradiť. Keď sa v nám pri kráteri sopky Quilotoa zrazu stratil nový dánsky kámoš Golam, o dva dni sme ho stretli v hosteli v meste Latacunga, kde sme len na skok zašli na kávu. Keď sme sa zo zdravotných dôvodov jeden deň rozdelili, v dedinke Chugchilán nás ako na hotové privítala gazdina na mieste, kde už nás čakali kolegyne bez toho, že by vedela koho má čakať. Keď sa mi pery od horského slnka rozpraskali tak, že už s nimi bolo treba niečo robiť, nastúpila do autobusu pani doktorka a o chvíľu už som dostal inštruktáž, čo treba zohnať v najbližšej lekárni a ako to dávkovať...A tak ďalej a tak ďalej.Lepšie by sme to ani nikdy nemohli naplánovať.A tak hoci mi vo výškach od 2900 do 4200 m.n.m postupne zapieklo nos aj ruky tak, že mi ich odumreté časti postupne odchádzali ako Michaelovi Jacklsonovi, tento výjazd stál za to! To be continued