Záhada mŕtvych chrobákov

No kým sme naňho večer v meste čakali, stala sa ďalšia z tých podivných „náhod“, ktoré nás stretali po celej ceste. Potrebovali sme dáko zabiť čas čakania, a tak sme sa vybrali ochutnať miestnu kávu. Dobrá káva nikdy nie je zlá, vravíme si a po troch dňoch v kopcoch naozaj padla vhod. Vošli sme teda do jedného podchodu, kde to vyzeralo celkom útulne, usadili sa, objednali a začali kresliť medzinárodný pozdrav, pre ktorý tam mali nachystané papiere a mastné pastelky.Bol to hostel, ktorý patril jednej Holanďanke. A kým nám chystala naše kafé, do toho istého podchodu vošiel, akoby nič, Golam. Ten istý Golam z Dánska, ktorého sme stretli prvý deň pri kráteri Quilotoa a ten istý Golam, ktorý sa skoro ráno pobral opačným smerom a na lístok s odkazom zabudol napísať svoj email. Ráno sme sa zhodli, že dnes dáme len dáky výklus, lebo už nebol čas na začatie ďalšieho poriadneho výstupu. A tak sme sa ocitli na úpätí sopky Corazón. V eukalyptovom lese, hustom a mystickom, plnom zvláštnych zverov podobných ovciam a kopou obrovských chrobákov. Obrovských a mŕtvych!Neviem, čo sa udialo, či to mal na starosti chemický postrek, rozmnožovací cyklus alebo sa iba tak rozhodli spáchať hromadnú samovraždu. No zrazu ich tu boli stovky, v tom istom čase a v tom istom lese a všetci boli nebohí...