"...hlava dopredu v pravom uhle s plecámi..."

Tak dójdem teda, zazvoním, ona otvorí a začne vrískať a skákať. Ja sa budem robiť akože chlanná, že čo je Helenka, šak to som ja, došla som len na kave, jak ždycky. A potom začnem vrískať aj já. Pójdem núter, Helenka urobí kafe, a budeme sa vyprávať.

"Dik Hana šak hovor, jak bolo, kolko si dala za mikinu, fajnuvá je."
"Jáj Helenka, svetovo bolo, šak jak inak. Tam sú úplne iní ludi jak tu. Musíš umreť jakú babku som videla. Si len tak sedíme s babami v podniku, a okolo taká starenka na vozíčku. Dik, celá tam sedela, hlava dopredu v pravom uhle s plecámi a ťahala malborku. No odpalla som skoro. Že to čo je už totok. Ale to je tam normál. Víš, tam sa nido nestará, čo máš na sebe, jak vypadáš, je im to šeckým jenno. Šak kukni, ja som tam behala s bílými nohámi miniskuni a ešte po mne aj popiskuvali. Jáj, ale šak ste mi šeci chýbali moc."

A čil vás uvedem do obrazu. Ono sa tak nebavíme furt. To len tak z haluze medzi nami. Na verejnosti a medzi luďmi nám to svedomí, či vedomí vypadať normálne zdravo, nedovolí. To len taká melanchólia za tými mojími najbližšími, jako kamarádmi.

A ešte také slová ma napadli, fakt zaujímavé, že zapaté a vypaté, ja nevím, napríklad svetlo. To tak pomimo.

Tak dikés šeckým, že som sa tu mohla vyvyprávať, vyláť si srcco a precvičiť moju rodnú.