Pracuje na tom, aby o sebe mohla povedať, že je niekto.Možno budúca učiteľka, osemdesiatštvorka ročník, ktorá sa cíti na osemdesiatsedmičku a vyzerá na osemdesiatosmičku Zoznam autorových rubrík: To sme my, Súkromné, Nezaradené
Všetci vieme, že prevencia je dôležitá. Vie to aj Slovenský Policajný Zbor. Je mi jasné, že to nie z lenivosti, lebo sa im nechce vyšetrovať a vypočúvať, nám dávajú dobré rady ako sa vyhýbať trestným činom (či ich už nepáchať, ale ani sa nestať ich obeťou). Je to preto, že im v prvom rade na nás občanoch záleží. Pomáhať a chrániť!!!!!
Haney sa jedno rano zobudila ako vzdy nic nezvycajne (nerozpravajte sa so mnou, nedotykajte sa ma, nehajte ma dat si kavu a cigu na balkone), ale zrazu zaregistrovala nepatrne velky rozdiel, take prazdno. Akoby tam nieco chybalo, diera v zaludku, ticho v hlave. WTF?
Neverim, ze nieco ako zamilovat sa, existuje. To hovoris ty. Ja verim. Verim na lasku. Verim v motyle. Verim na chvile ako vystrihnute z obrazku dievcenskeho casopisu. Vraj sme vyrastli z detskych topanok. Ano, uz davno. Davam ti za pravdu. Rozmyslat srdcom nas obralo o spanok.
„Anka, čo je s tebou? Deje sa niečo? Nechcem ťa do niečoho tlačiť, ale... . Mám pocit, že niečo nie je v poriadku.“ Ležia spolu u neho doma. Mama je na nákupoch, chce využiť tú chvíľu, aby si ju mohol pritúliť. Nie je to prvýkrát, veď sú spolu už pár mesiacov. Ľúbi ju, ako ešte nikoho.
Minule mi segri hovorí: Kedy napíšeš nový článok? Ja jej nato:Nevím, nemám inšpiráciu. A ona, zlatá, mi že: Šak máš mňa!
Viem, že počúvať rozhovory druhých sa nepatrí, čo je jedna z vecí, ktorú ma naučili rodičia v ranom veku. Ale niekedy si človek jednoducho nedokáže pomôcť, či sa tomu jednoducho nevyhne.
„Zabíjam čas“ pri učení sa na najbližšiu skúšku (šišimária, to je už v pondelok!), a nejde mi to do hlavy. Predmet zaujímavý, plný pojmov, ktoré si neviem zapamätať a pri každom druhom slove otváram slovník cudzích slov, kde každé tretie ani nenájdem. Týka sa najdôležitejšieho predmetu v tomto semestri a v ďalšom štúdiu – Predškolskej pedagogiky. Ako si pozerám tému môjho referátu ku skúške, prichádzam o ilúzie ( Tri hodiny v noci, moje fiktívne dieťa plača stý raz za noc, môj terajší priateľ, v ilúzii otec môjho dieťaťa mi dáva pusu na líce a vraví: „Spinkaj buchtička (po pôrode som akože dosť pribrala), teraz idem ja!“ Melancholicky hodím očkom po obrúčke a zaspávam s úsmevom.)
Začalo skúškové, neschudla som ani pol gramu, brigáda na leto v nedohľadne a ako by to nestačilo, kámošku zbil taxikár. ÁNO, ZBIL JU TAXIKÁR!!!!!
Možno viete, možno nie, som na vysokej škole. Rozvrh mám spravený asi pre Foresta Gumpa (rozumej na presun z katedry na katedru (cca 1000km) mám 10 minút). A nemám vlastné auto. Mám len maminkine. Aj to len z času na čas. A mám vodičák. Aj moja spolužiačka má vodičák. A aj auto, presúvatko, feldu, ako chcete. Takže sa presúvame takto. Autom.
Na hlavu nám okrem striech výstavísk a hypermarketov padá aj vtáčia chrípka, návaly snehu sužujú Európu aj 5. marca, Segri odišla na intrák, Môjfrajer na sústredenie a mne ostalo len sa ľutovať. Dnes ma ešte vytočil aj jeden futbalový klub, tak som zobrala maminke auto a vybrala sa cez záveje ku Kydovi sťažovať sa a možno získať aj zopár ukľudňujúcich rád.
Po ďalšej prednáške s Pánkom hungarológom, bohatšia o poznatok, že vlastne Slováci sú Maďari, mi Kydo zavolala a vyrušila ma. Nič som síce nerobila, len som sedela pri telke a pozerala fokskic, ale aj tak som bola vyrušená. Sen o tom, že mám ešte len 4 roky a žiadne povinnosti, len čumides na rozprávky, sa rozplynul a vyletel von oknom ako zápach po spálenom oleji.
Takže do Klubíku sa nešlo, nevydalo. Ani finančne...preboha, už čo si to dovoľujú navážno si pýtať 100 vstupné za to, že tam nechám majland za pitie, pohádam sa s nejakým vysokoškolákom, čo po jednej vodke si myslí, že je Džonydep a otravuje ma so sprostosťami a ešte ma chytí aj za zadok. Tak sme skončili v kaviarni pri dvadsaťkorunovom prese.
Odkedy som si Blu-tackom nalepila rozvrh na stenu (dúfam, že nepotrhá tapety, lebo mamina mi to dá pretapetovať), ubehli už dva týždne. Ty kokso, ani sa mi veriť nechce, aký to bol stres, ten prvý deň. Ja som totižto opäť prváčka.
"Čaves, idem sa najesť do mekáču, poď so mnou, nechce sa mi samej." "Nie Hani, dojdi ke mne, musím ti vyprávať. Umreš, čo sa mi stalo. Kúp si niečo, zješ to u mňa."
Viete nad čím uvažujem už dlhší čas? Tak koho to zaujíma nech číta ďalej.
Dnes sa tu potrebujem prefiltrovať a prevetrať si hlavu. Moja mamina by síce povedala, že ju resetujem dennodenne „žbrílaním“ po vonku, ale to nie je ono. Trochu mi chýbalo toto tu, hlavne vášnivé diskusie pri niektorých mojich článkoch, kde sa rozobralo všetko od mojej osoby po chýbajúcu čiarku. A aj mejlová schránka mi zíva prázdnotou. No, tak ale ja som sa chcela vlastne len posťažovať.
Možno je to mojou náladou, možno tým, že mi chýba moj drahý a možno nedávnym rozhovorom so sesterniciným priateľom, ktorý ma neustále núti myslieť na to, čo sa volá láska. Samozrejme partnerská.
Pre tých, ktorí si Sporta Billyho nepamatajú, je to rozprávková postavička, ktorá mala čarovný maličký batoh, alebo tašku, ktorá sa zmestila do vačku. A do tej tašky do vačku sa zmestil aj buldozér. A to je to, čo majú aj ženy. Kabelky.
Už ste niekedy mali pocit, že vám chýba vaša rodná reč? Teda tí, kerí ste dlho zahraničí. Mne ani tak nechýba slovenčina ako nitránčina. Už sa teším, jak dójdem domov pójdem kuknúť kámošku... Predstavujem si to asi takto, že to asi prebehne.
Minulý týždeň zobrali Hazel do nemocnice. Možno aj chvalabohu, lebo práve bol tatino v Londýne na týždeň a keďže babka už nevie kto je a kde je, museli by sme s ňou neustále jedna zostávať. Aha, zabudla som. Tentokrát je tu aj moja sestra. No, priznávam čestne, ak by tu tatino nebol, z tohoto krásneho mesta by som videla maximálne Oxford street, Covent Garden a iné nákupné ulice.
