Cítim sa s ňou bezpečne. Lebo nejazdí rýchlo ani pomaly, nerobí tzv. myšičky, nepchá sa do medzery pre bicykel. A hlavne si uvedomuje svoju zodpovednosť nad životom svojim, mojim a aj ostatných spolujazdcov.
A teraz sa pochválim. Ja som dobrá šoférka. Moje začiatky síce neboli ružové, ale to asi nikoho. Teraz šoférujem takto:
- Vyhadzujem smerovku vždy, keď je to potrebné, nikdy nie zbytočne (vďaka džinglu v jednom rádiu: A mojáá, smérofku si si v kabele nehalaa???)
- Vždy mám pás
- Z domu idem o 10 minút skôr, lebo sa nemám kde ponáhľať (a každého, kto ma obieha 90 v meste s výrazom: „Dig slépka za volantom“ stretnem na najbližšej križovatke, len on tam čaká už neviemkoľko minút)
- Radšej dám prednosť
- Naučila som sa cúvať a ide mi to, ha haa (čítala som niekde vtip: Viete prečo majú ženy problémy s cúvaním? Lebo muži ich presviedčajú, že TOTO(mierne roztiahnutie palca a ukazováka) je 20 centimetrov)
- Počas jazdy netelefonujem, iba na červenej, priznávam čestne (mami, nehnevaj saJ)
- Som si vedomá toho, že ja môžem jazdiť akokoľvek bezpečne, nie som jediným účastníkom cestnej premávky, sú tu aj iné vozidlá, cyklisti (z času na čas pekne pod parou) a chodci. Chodcov delím na Ohľadných, Pohľadných a Bezohľadných. Bezohľadní si myslia, že auto zastaví aj na 2cm vrstve zľadovateľého snehu, lebo sú práve na prechode, alebo sa mi tam chystajú skočiť. A preto, ako tatino vraví : „Nebudem ničiť stierače“ pomaly pribrzďujem, akonáhle vidím nejakého Bezohľadného, Nerozhodného... (dobre aj Pohľadného).
A ak chcete všetci vedieť: ŽENY SÚ SKVELÉ ŠOFÉRKY, A TERAZ MA HOC AJ ZJEDZTE!!!!!
Z mužským egom za volantom sa cítim všelijako, len nie bezpečne (česť výnimkám, tati a drahý môj frajer).
He, ešte vám poviem môj trapas na pumpe.Je to od veci, ale nemôžem si pomôcť, nejak ma to prepadlo.
Išla som normálne asi 2.-3. krát tankovať. Bola plná pumpa, tak som čakala. Dostala som sa na radu, za mnou asi ešte 2 autá. Tak tam stojím a čakám. Začínajú na mňa škaredo pozerať. Nadávajú. Nechápem prečo. Stojím pri aute a čakám. V aute za mnou sa sťahuje okienko. Pánko mi ide niečo hovoriť. Nemôžem sa s ním ale moc baviť, lebo práve chlapík z druhej strany stojanu dotankoval a môžem si konečne aj ja. Ľudia okolo sa smejú. Pochopili. Ja konečne tiež.
Inak šoférovať fakt viem. A viem si pri tom preladiť aj rádio.
Preto vám, milí muži, odkazujem: „To, že máte rýchle autá vám veríme, netreba to dokazovať!“
A baby, NEDAJME SAAA!!!
