Dokopy s ňou bývam asi 4 mesiace. Je to veľmi milá a zlatá osoba, len niekedy lezie na nervy, čo je normálna vec pri jej alzheimerovi.
Ani jedna z týchto vecí nie je nikde prečítaná, dala som si len veľa vecí dokopy. Začnem jej narodením.
Narodila sa, možno v Readingu (dosť často ho spomína), v apríli roku 1917. Ona sama žije momentálne v dobe okolo roku 1920, takže jej príbehy, dosť často opakované, musia byť sčasti pravdivé. Otca spomína málokedy, iba keď rozpráva:
-Moj otec bojoval vo vojne. Raz priviezli na vozoch všetkých mŕtvych a ranených vojakov od nás do dediny. Otec ležal medzi mŕtvymi. Ale keď sme prišli k vozu, kde ležal náč otec, ona sa zrazu posadil. Bolo to aj v novinách.
Síce na druhý deň to bola jej matka, a raz dokonca povedala:
-Bojovala som vo vojne...
Ale verzia s otcom je najčastejšia.
Mala brata, vraj zomrel mladý. Na celej ulici, kde bývali, boli samí chlapci. Rada sa vozila na bicykli, ktorý zdedila po bratovi (vtedy ešte žil, on asi dostal nový). Hovorieva, že vždy, keď prišla zo školy, mama ju poslala nazbierať černice (ak bolo samozrejme vhodné ročné obdobie a nejaké na kríkoch boli), ktorých mali plnú záhradu a robila z nich tri druhy džemu.
Neviem, na akú školu chodila, no neskor bola učiteľka. Učila angličtinu a drámu. Keď sa vydala, od otca dostala ako svadobný dar dom (v Londýne), z ktorého práve píšem a žije tu doteraz. Veľakrát nevie, kde je a neustále jej to treba pripomínať. Aj 10krát za hodinu.
Jej manžel ju opustil a nikto o ňom nič nevie. Nemohla mať deti, tak si adoptovala dvoch synov. Rada chodieva na prechádzky do parku, čo je hneď za domom. Treba ísť okolo asi dvoch domov, pustiť sa dolnou uličkou a sme v parku. Je tam taký malý potok,tak postavili mostík. Zakaždým, keď tadiaľ prechádzame, rozpráva:
-Tento most tu voľakedy nebol. Moji chlapci vždy skákali cez potok (z domu sa voľakedy dalo zbehnúť cez záhradu, preskočiť a boli ste v parku). Každý deň aspoň trikrát. Vždy mali premočné šaty, tak sa často prezliekali aj 5 krát denne.
Neskor, keď začala na ňu prichádzať choroba, bola v nejakom sociálnom ústave. Ale vraj tam robila strašné zloty sestričkám, tak je naspať v dome.
Aj mne už veľakrát tečú nervy, ale je s ňou aj zábava. Včera nechcela ísť spať, lebo čakala návštevu z Austrálie. Niekedy má zase problém, kto ju zobudí do školy. No a dnes ma obvinila, že jej vyjedám obedy a večere!!!
Sesternica tu je s ňou už 5 rokov. Tá mi rozprávala príbehy.
Raz v noci z babkinej izby počuť strašný hluk. Hazel si pustila rádio na plno, že ide oslavovať príchod Nového roku. Podotýkam, bol 31.august.
A ani už dobre nevidí a má záľubu v kŕmení vtákov. Blbá kombinácia, ak má na stole potkana a kŕmi ho svojou večerou s oddovodnením, že aj holuby sú hladné.
No najviac som sa bavila, keď prišla Monica (ženská zo sociálneho servisu, veľká tučná černoška, ktorá chodí dvakrát denne) a babka na ňu skočila s krikom:
-Mamíííííí!!!!!!!!!!!!!!
Už je to aj tak dosť dlhé, tak inokedy napíšem ďalšie príhody.
Ďalšie články o Hazel:
Rozhovor
O neustálom hľadaní jej matky
