O obyčajnej, teraz už neživej, Myši

Matka hlavnej hrdinky tohoto článku sa mi dostala do podvedomia jeden krásny májový večer výkrikom mojej sesternice. Ešte som ju nevidela, lebo sa chudiatko naplašila, ale už som vedela o jej existencii.
Osobné stretnutie sa uskutočnilo hneď na druhý deň.

Sedím si klasicky pri počítači a vbehla mi do izby. Padol druhý výkrik, tentoraz moj. Možno to bolo jej šťastie, možno nešťastie, vybehla von. Takto som sa s Matkou Myšou stretla prvý aj posledný raz. Neskor mi bolo len oznámené, že bola nájdená jej mŕtvola.

Tak som si vydýchla, no nie na dlho. O pár dní ma prišla pozrieť jej dcéra Myš (určite chápete, že z čisto citových dovodov jej nechcem dávať meno ako domácemu zvieratku).
Lenže, tá si mi v izbe zabývala a nechcela odísť. Veľmi ma to mrzí a touto cestou sa Myši ospravedlňujem, ale pripravila som jej večeru. Jed na myši. A určite ho zjedla, keďže sa práve pozerám na jej mŕtve telíčko (R.I.P.). A čakám, kým príde niekto, kto ho odprace (predpokladám, že to bude musieť urobiť sesternicin frajer, keďže ja na to nemám žalúdok).

Nie je to pekný pohľad, tak sa tam nepozerám.

A toto nie je moja paranoja, je ich tu viac.