Najčastejšie poruchy chovania detí. To je téma, pri ktorej strácam nádej a nadobúdam presvedčenie, že moje dieťa bude trpieť hyperaktivitou, neposlušnosťou a asociálnym správaním, nesústredenosťou, schizofréniou a poruchami nálady. Bude mať problémy s učením, v 13. začne fajčiť a v 14. prejde na tvrdé drogy.
Akto bude za to všetko zodpovedný? My, rodičia. Zdedí to po nás v génoch, ja budem trpieť duševnou poruchou či depresiou, čo na neho prenesiem. Môj manžel bude sedieť v Leopoldove za ublíženie na zdraví, čo na neho môže mať negatívny dopad. A ono, chúďa, tú bitku videlo a máme tu delikventné správanie v neskoršom veku. Strašné predstavy.
Prečo som nešla študovať napríklad záhradníctvo? Lebo nemám talent, dobre. Ale aspoň by ma trápilo, či budem mať v mojom malom útulnom čistom domčeku v najtichšej štvrti pri centre mesta dobre posekaný trávnik a ostrihaný živý plot.
Okrem toho, ako som sa dočítala, výchova urobí veľa a takisto aj gény. Čo ak môj praprastrýko holdoval alkoholu a moje dieťa to po ňom obkľukou obgeneračne zdedí? Ha?
Ale viete, na čo sa teším? Na prax. Do materskej škôlky, do družiny, ... . Kamrátky mi vraveli, že milujú každé jedno decko, s ktorým prídu do styku. Pre nich je pani učiteľka vzorom a najlepšou kamarátkou. Vedia všetko, koho rodičia sa povadili pre pokazený záchod, čo varila maminka pred týždňom na večeru, aké ponožky nosí ocinko.
Dúfam, že pri praxi zabudnem na toto všetko, prestanem sa deprivovať (lebo v budúcnosti zabezpečím svojmu malému poruchy nálady) a opäť upravím svoje predstavy o budúcnosti na normál (na dieťatko si predsalen počkám, ale to neznamená, že nemôžem snívať, však?).
