Znova Hazel

Už som o tejto mojej milej spolubývajúcej písala článok - Hazel Rogers.
Celú noc plakala. Chvíľami by som to nazvala až kvílením. Už od večere jej bolo zle. Keď som videla, ako so sebou ťahá ten svoj červený kýblik, bolo to jasné (nebudem opisovať, čo všetko v tom kýbli skončilo). Táto noc nebude ľahká. Ale toto som nečakala.

Ako si tak v pohodičke ležím, počujem odrazu plač.
-Kde je moja mama? Mama! Mama! Mamaaaaa!
Ležala v posteli ako taká kopka nešťastia (ona je naozaj len taká kopka). Vysvetlila som jej, že mamička je nebohá už pár rokov. A znova a znova........ . Celú noc.

Ale k čomu som sa vlastne chcela dostať? Aha. Prvýkrát mi to nebolo všetko jedno. Uvedomila som si, že Hazel vlastne nechápe, čo sa deje. Jej hlava je niekde v roku 1930, kde ona, ako 13 ročné dievčatko leží vo svojej posteli. Lenže ten dom je nejaký iný. Ona chce svoju mamu, aby jej povedala, prečo nie sú v Readingu, ale v tomto cudzom dome. Nevie, že má 88, a mamička nie je. Myslí si, že jej je zle a jej najmilovanejší človek má sedieť pri nej na posteli a povzbudiť, pohladiť ju. Veď má asi len chrípku, tak kde je mamička s čajom. A čo tu robí to cudzie dievča, čo mi vraví, že maminka zomrela? Veď ešte dnes sme sa spolu rozprávali a kypela zdravím.

-Mamííííí, kde sííííí?
Prvýkrát ma boleli jej slová. Sú síce denne opakované, ale toto bolo iné. Hazel naozaj trpela. A trpí.
Každý deň prichádza o svoju matku.