Hneď na začiatku musím šalamúnsky napísať, že deficit 3,3 % je aj nie je pravdivý. Je pravdivý podľa metodiky Európskej únie ESA, ktorá presne hovorí, ako ktorú účtovnú položku spočítavať. Nevykresľuje však skutočnú realitu, nad ktorou by sa mal správny ekonóm - alebo manažér verejných financií - zamýšľať.
O čo teda ide? O rozdiel medzi celkovou úrovňou verejných výdavkov a daňových príjmov. Poďme na to jednoducho.
Vláda na všetkých svojich úrovniach každý rok míňa veľkú (v skutočnosti obrovskú) kopu peňazí na financovanie najrozličnejších vecí - polície, súdov, kopy potrebných i zbytočných úradov, limuzín pre primátorov a predsedov VÚC, sociálnych dávok a ďalších sociálnych dávok, dôchodkov, nemocníc, školstva, životného prostredia, dotácií podnikateľom a farmárom, a podobne. Výška týchto výdavkov je dlhodobo relatívne nemenná. Štát si zvykol v priemere míňať zhruba 42 % hrubého domáceho produktu, a zníženie tejto úrovne je v nedohľadne. Rozhodne by vyžadovalo silné politické rozhodnutia, na ktoré dnes nie je vôľa (a teda, ako vieme, ani cesta).
POZNÁMKA: Aby som bol presný, vlani bol podľa mojich prepočtov podiel celkových konsolidovaných verejných výdavkov na HDP 41,7 %. OECD aj Ministerstvo financií zverejnili odhady viac-menej podobné; na definitívne čísla si ešte budeme musieť chvíľu počkať. A hrubým odhadom už vieme povedať, že v roku 2005 sa toto číslo zvýši opäť nad 42 % - čo príliš nenahráva reformnému imidžu našej vlády.
Verejné výdavky však vláda musí aj financovať. Financuje ich z rôznych zdrojov, ktoré môžeme rozdeliť na dve základné skupiny: daňové a nedaňové. S troškou prifarbenia by sme ich mohli nazvať aj pravidelné a nepravidelné.
A práve tu sa skrýva kameň úrazu.
Podiel celkových daňových a odvodových príjmov na HDP na Slovensku je najnižším v Európskej únii, a tento rok sa bude pohybovať zhruba na úrovni 31 percent. Však sa tým aj ministerstvo financií všade chváli.
Všimli ste si to? Niečo tu nesedí.
Podiel verejných výdavkov na HDP: 42 %
Podiel daňových príjmov na HDP: 31 %
Rozdiel medzi verejnými výdavkami a daňovými príjmami: zhruba 11 % hrubého domáceho produktu.
Kde sa však takýto deficit vzal?
Vláda má totiž okrem daňových príjmov aj príjmy nedaňové. Patria medzi ne napríklad dotácie z Bruselu, príjmy z privatizácie a predaja štátneho majetku, emisie dlhu, a podobne. Tieto príjmy na Slovensku dlhodobo vykrývajú rozdiel, o ktorom hovorím, a celkový vykazovaný deficit verejných financií je preto nižší ako spomínaných 11 % HDP.
Napriek tomu však treba na tento údaj upriamiť pozornosť. Jednorázové príjmy, ktoré pomáhajú zmenšiť rozdiel medzi DAŃOVÝMI PRÍJMAMI a CELKOVÝMI VÝDAVKAMI, sú totiž naozaj len jednorazové. Na rozdiel od daní, ktoré pre vládu predstavujú istotu pomerne stabilného príjmu, sa dotácie z Bruselu raz minú, rovnako ako majetok vhodný na privatizáciu. A vtedy, obrazne povedané, zostanú len nízke daňové príjmy a vysoké verejné výdavky.
Zhrnuté ešte raz: úroveň stabilných verejných výdavkov je na Slovensku už niekoľko rokov o viac ako desatinu hrubého domáceho produktu vyššia, než úroveň stabilných verejných príjmov. A tieto nožnice sa dokonca stále viac roztvárajú.
Čo to znamená?
Raz, keď sa minie všetok štátny majetok, a keď sa európski daňoví poplatníci rozhodnú, že už bolo dosť posielania peňazí ekonomickému tigrovi Európy (prípadne ich presunú do Rumuska, Bulharska, Ukrajiny a iným novým členom únie), zistíme, že si žijeme nad pomery. A čím vyššie nad pomery si budeme lietať, tým tvrdšie bude naše pristátie.
Vláda bude mať potom iba tri možnosti:
- radikálne znížiť verejné výdavky - čo sa vždy ľahšie povie ako politicky presadí
- radikálne zvýšiť dane
- nerobiť nič - podobne sa zachovala vláda jednej latinskoamerickej krajiny - Argentíny - pred pár rokmi.
Radšej hamovať, ako banovať. Nízke dane a odvody sú fajn, ako liberál by som si ich vedel predstaviť ešte omnoho nižšie, než sú dnes. Ale kde zostala visieť reforma verejných výdavkov?
