Párty je už v plnom prúde
Cena ropy vstupuje do výrobných nákladov takmer všetkých ostatných tovarov. Nejde len o náklady na cestu autom na dovolenku do Chorvátska. Ceny všetkých ostatných tovarov, ktoré niekto musel previezť z továrne do nám najbližšieho hypermarketu, od nej do väčšej či menšej miery závisia.
Posledné tri veľké svetové hospodárske krízy bývajú pripisované na vrub práve rastúcim cenám ropy – takzvaným ropným šokom. Trojnásobné zvýšenie ceny za barel ropy od konca roku 2001 do dnes by preto malo byť alarmujúce.
Svetová ekonomika si však zatiaľ vedie celkom dobre. Globálny hospodársky rast zostáva silný, inflácia nízka. Dokedy však môžeme takto vydržať?
Optimisti majú naporúdzi za hrsť argumentov, prečo „je dnes iná doba“ a drahá ropa nemusí vyvolať celosvetovú recesiu.
Tvrdia napríklad, že na rozdiel od minulosti tentokrát ceny ropy rástli pozvoľne, a ekonomiky sa im tak dokázali lepšie prispôsobiť. Tento argument sa mi však nezdá. Keď mám za liter benzínu zaplatiť cez štyridsať korún, vháňa mi to slzy do očí a vzduch do nádrže rovnako dnes, ako pred rokom.
Častým argumentom je poukazovanie na fakt, že ropa v skutočnosti nie je až taká drahá ako kedysi. Skutočne, ak by sme cenu ropy upravili o infláciu v Spojených štátoch amerických, musela by presiahnuť až hranicu 90 dolárov za barel, aby sa vyrovnala úrovni z čias ropného šoku v roku 1980.
Ani takéto vysvetlenie však zďaleka nepostačuje.
Po prvé, aj ak by sme cenu ropy porovnávali takýmto spôsobom, už dávno prekročila hodnoty z rokov 1974 a 1990, o ktorých ekonómovia hovoria ako o ropných šokoch.
Po druhé, výpočet reálnej ceny ropy závisí od ukazovateľa, aký použijeme. Pre firmy z malých otvorených krajín, ktoré takmer úplne alebo celkom závisia na dovoze ropy, nie je relevantná americká inflácia, ale vývoj cien svetového exportu. Po očistení o ne je v skutočnosti cena ropy už dnes na historickom maxime – a nezdá sa, že by sa chcela zastaviť.
Vyvalíme sudy a čapujeme...
Ako je teda možné, že vysoké ceny ropy neruinujú svetovú ekonomiku?
Podľa časopisu The Economist za to môžu lacné peniaze, ktoré podporujú míňanie, a prispievajú k nafukovaniu bubliny na trhu s nehnuteľnosťami vo viacerých krajinách sveta naraz.
Dvaja najväčší ropoholici na svete, USA a Čína, v posledných rokoch svoj hospodársky rast masívne podporovali voľnou, až neviazanou menovou politikou.
Jednoducho, nízke úrokové sadzby doslova prebíjajú negatívne dopady zdražujúcej sa ropy.
Dokonca aj samotný rast cien ropy možno čiastočne pripísať nízkym úrokovým sadzbám. Dve najdôležitejšie ceny vo svetovom hospodárstve sú cena ropy a cena peňazí – a obe sú vzájomne prepojené. Príliš nízke úrokové miery zvyšujú globálny dopyt, čo zvyčajne následne vyvoláva rast cien ropy – zvlášť, ak sa vyťaženosť výrobných kapacít blíži k maximu, čo je príklad zo súčasnosti.
Označovať rekordne vysoké ceny ropy ako „šok“ by teda bolo zavádzajúce. Ide iba o logickú odpoveď trhu na vyšší dopyt po rope, spôsobený silnou svetovou ekonomikou. Rast svetovej produkcie (HDP) aj rast svetovej spotreby v roku 2004 boli najsilnejšie za posledných tridsať rokov.
Rastúce ceny ropy by sa dokonca mohli dať vyložiť ako znamenie, že rast svetovej ekonomiky je vyšší, než dokážu existujúce výrobné kapacity uniesť. Za normálnych okolností by na takúto situáciu upozornili vyššie dlhodobé úrokové miery. Dlhopisové trhy sa však správajú zvláštne, úrokové sadzby na nich v poslednom roku klesali. Rastúce ceny ropy tak na seba zrejme prebrali časť ich úlohy „zabudovanej brzdy“ svetovej ekonomiky.
...opica však môže byť boľavá
Z tohto pohľadu by tak dokonca bolo možné konštatovať, že vysoké ceny ropy sú dobré. Pomáhajú zabrániť prehriatiu svetovej ekonomiky.
Omnoho efektívnejším nástrojom, ako dosiahnuť ten istý cieľ, by však bolo priškrtenie menových politík najväčších globálnych hráčov. To je ale dnes pomerne komplikované. Prudko reštriktívna menová politika vo vyspelých krajinách by mohla viesť k prasknutiu bubliny na trhu s nehnuteľnosťami. A krajiny ako USA by sa razom mohli ocitnúť v omnoho väčšej recesii, než tomu bolo v prípade ropných šokov. Jednotná menová politika je navyše komplikovanou záležitosťou i v Eurozóne – zatiaľ čo niektoré krajiny platiace Eurom by ju privítali, najväčší hráči ako Nemecko sa boria s nulovým rastom a dobrovoľne si svoje podmienky určite ešte viac nesťažia.
Na druhej strane, hoci je vysoká cena ropy výsledkom jednoduchej trhovej reakcie na rastúci dopyt, stále má výrazne negatívne dopady na pomaly rastúce štáty, najmä v Európe a medzi rozvojovými krajinami. Hoci je Amerika najväčším ropoholikom, rozvojové krajiny spotrebujú na každý vytvorený dolár až dvojnásobné množstvo ropy, než Američania – a to pritom vôbec nejazdia na takých veľkých autách.
Navyše, vlády mnohých zaostalejších krajín, vrátane takých obrov ako sú Čína a India, ropu dotujú. Firmy z týchto krajín sú tak čiastočne odtrhnuté od krutej reality svetových cien, a spotrebúvajú ešte viac ropy, než keby za ňu mali platiť plnú cenu. A ropa je aj kvôli tomu opäť o čosi drahšia. Nadmerný rast dopytu po rope v Číne, druhom najväčšom svetovom ropoholikovi, tak v podstate uvaľuje daň aj na ostatné krajiny sveta, ktoré tiež musia za ropu platiť viac.
Hrozbou je i takmer plná vyťaženosť spracovateľských a ťažobných kapacít. Akýkoľvek väčší výpadok v nich – či už následkom poruchy, teroristického útoku, alebo čohokoľvek iného – by mohol spôsobiť dočasný šok, ktorého následky by sme si odnášali ešte dlho.
Čas na odvykaciu kúru
Tlak na rast cien ropy bude zrejme pokračovať. Medzinárodný menový fond odhaduje, že počas najbližších piatich rokov sa na celosvetovom raste dopytu po rope budú rozvojové ekonomiky podieľať až troma štvrtinami.
Len samotná Čína sa „pričínila” o jednu tretinu celosvetového rastu dopytu po rope od roku 2000. A keďže je spotreba ropy na hlavu v Číne ešte stále pätnásťkrát nižšia než v USA, je zrejme nezvrátiteľné, že jej energetické požiadavky budú v budúcich rokoch stúpať spolu so zvyšujúcou sa životnou úrovňou jej obyvateľov. Samotná spotreba v Číne je navyše podnecovaná dotovanými cenami ropy a benzínu, ktorých rast neodráža situáciu na svetovom trhu.
Riešenie ropného paradoxu je zložité a bude náročné a bolestivé – tak, ako je zložitá, náročná a bolestivá každá odvykacia kúra.
Časť problému zrejme dokáže vyriešiť samotný trh. Rastúce ceny ropy vytvárajú ziskové príležitosti aj z predtým stratových obchodov pri hľadaní nových ložísk tejto suroviny, a čo je dnes azda ešte dôležitejšie, pri vytváraní nových rafinérskych kapacít. Rovnako sa viac rentabilnými stanú i alternatívy k využívaniu ropy – od hybridnej Toyoty Prius až po solárne kolektory.
Časť riešenia zrejme mnohým vládam spôsobí nielen vytriezvenie, ale i opicu. Nevyhnutné totiž bude zrušiť dotácie na čiernu surovinu, a aj v rozvojových krajinách zreálniť ceny ropy a benzínu pre obyvateľstvo zo svetovými cenami. Ostatné krajiny sveta totiž zrejme nebudú donekonečna ochotné platiť za drahšiu ropu len preto, že čínska vláda podporuje jej spotrebu.
Signály o prehrievaní svetovej ekonomiky si zrejme uvedomujú i centrálni bankári, a prestanú do ekonomiky tlačiť ďalšie peniaze. Tu však pôjde skôr o postup individuálny, závislý podľa situácie v jednotlivých krajinách.
No a ja osobne si domov namiesto zapaľovača kúpim rovno päť krabičiek zápaliek :o)
(napísané s výdatným prispením the Economist )
