Zatiaľ som sa nerozhodol, či mi odpoveď na jeho reakciu stojí za napísanie článku do printových novín. Každopádne však stojí za to rozmeniť si dnešnú ministerskú reakciu na skutočné drobné. Pozrime sa teda, čo dnes šéf Inštitútu finančnej politiky MF SR napísal, a ako to urobil. Otázku, prečo to tak urobil, si zrejme vyrieši každý sám.
Ľ.O. napísal: „Pán Chren v spomínanom článku objavil novú ekonomickú teóriu, keď záhadným spôsobom vypočítal deficit verejných financií na 11 percent z HDP. K tomuto číslu dospel, keď od daňových a odvodových príjmov odrátal verejné výdavky. Rozdiel oproti vykazovanému deficitu (3,3 percenta z HDP) pripisuje nepravidelným príjmom, medzi ktoré radí príjmy z privatizácie alebo emisie dlhu. To je jednoducho klamstvo. Stačí sa pozrieť na fakty.“
A teraz fakty:
1. Jedenásť percent HDP je rozdiel medzi daňovými príjmami a verejnými výdavkami, nie deficit verejných financií. V článku som to doslova napísal, aby to nikto nemohol zle pochopiť. Bohužiaľ, Ľ.O. to síce chápe (dôkazom je druhá veta jeho reakcie), napriek tomu to sa tvári, že som napísal niečo iné. Ako to nazvať? Dezinterpretácia? Snaha zhodiť oponenta jeho zosmiešnením, založeným na úmyselnom prevracaní skutočnosti? Sám Ľ.O. ma pritom na základe toho neváha označiť za klamára, čo by si analytik jeho rangu skutočne mohol odpustiť.
2. Mimochodom - toto číslo – jedenásť percent HDP - som si nevymyslel ani na základe novej teórie, ani sám. Je to číslo Ministerstva financií. Stačí sa pozrieť na prezentáciu, ktorú vypracoval inštitút pána Ódora minulý mesiac – v nej sa uvádza, že podľa najaktuálnejších odhadov bude podiel daňových a odvodových príjmov na HDP na Slovensku za rok 2004 28,3 % hrubého domáceho produktu (HDP)1. Iné, ale podobné čísla, sa dajú tiež nájsť na webe MF SR – napríklad tu, kde sa uvádza aj odhad podielu verejných výdavkov na HDP za rok 2004 ako 39,1 % (podľa metodiky ESA, toto číslo je podľa môjho názoru vyššie, ale ide o metodické rozdiely ktoré teraz nemá zmysel rozoberať).
No nech sa na to pozerám ako chcem, údaje z ministerstva financií mi hovoria, že rozdiel medzi daňovými príjmami a výdavkami je zhruba 11 %.
Ľ.O. ďalej napísal: „Po prvé, v metodike ESA 95 nie sú príjmom ani privatizačné príjmy, ani emisie dlhu alebo úvery (hovorí sa im finančné transakcie). Po druhé, nejde o žiadne nepravidelné príjmy. Patria tam napríklad rôzne poplatky (súdne), príjmy z predaja kolkov alebo výťažky z lotérií. Ďalej by autor nemal zabúdať na to, že verejný sektor má aj aktíva, nielen pasíva, z čoho taktiež plynú nejaké pravidelné príjmy. Konkrétne úrokové (tie v súčasnosti klesajú), alebo napríklad dividendy (tie, naopak, rastú). Ako posledné by som ešte spomenul peniaze z Bruselu, ktoré sú taktiež pravidelné a ich výška sa bude dokonca zvyšovať. Toto všetko pozorný čitateľ nájde napríklad v rozpočte na tento rok alebo v štátnom záverečnom účte.
V minulosti naozaj platilo, že štát plátal diery pomocou nepravidelných príjmov. Ako príklad by som mohol spomenúť predaj licencií alebo odvody zo zisku NBS.“
Pointa môjho článku bola takáto: výška a štruktúra výdavkov vlády na Slovensku sa už dlhé roky nemení a stagnuje na úrovni približne 42 percent HDP. Príjmy vlády z daní a odvodov sú pritom o zhruba 11 % HDP nižšie, a v posledných rokoch stále klesajú. Vláda si jednoducho zvykla míňať každý rok istú sumu peňazí, bez ohľadu na príjmy.
Otázkou je, či sa dá takýto stav považovať za problém, alebo nie. Manažér verejných financií Ľ.O. si zrejme myslí že nie; ja si myslím že áno.
Daňové príjmy sú totiž najzákladnejšími príjmami vlády. Z definície sú to aj stabilné príjmy – pri rovnovážnom ekonomickom vývoji má štát istotu, že na základe platných zákonov sú tieto príjmy isté a vymáhateľné. To o väčšine ostatných druhov vládnych príjmov neplatí. Označovať napríklad dividendy za stabilný príjem vlády je podľa mňa nesprávne. Neexistuje totiž spôsob, akým môže vláda vopred zaručiť kladné hospodárenie podnikov so svojou majetkovou účasťou - zvlášť nie tri roky vopred, tak, ako sa dnes všetky príjmy rozpočtujú.
Bude mať vláda odvahu siahnuť na peniaze farmárom, lekárom, učiteľom, a iným, ak sa jej podniky ocitnú v strate a nevyplatia dividendy? Alebo ak sa nebude dať použitie privatizačných príjmov na bežné výdavky nijako účtovne zakamuflovať2? A čo keď bude z únie prichádzať stále menej peňazí? A dokedy sa u nás bude vláda hrať na podnikateľa, napríklad v štátnej lotérii – takýto pozostatok socializmu našim pravicovým politikom neprekáža, alebo účel svätí prostriedky?
Ľ.O. svoj článok zakončil: "Súhlasím, že ešte je priestor na zníženie verejných výdavkov (kto by nesúhlasil?). Na druhej strane je potrebné pozrieť sa aj na to, že časť z tých výdavkov sú financované z bruselských peňazí a sú do istej miery zadarmo (príjem z rozpočtu EÚ je vyšší ako odvody do nej). Posielajú nám iní daňovníci z únie. Máme sa poďakovať a odmietnuť?
Pri analýze podstaty je však kľúčová otázka stále tá istá. Čo považuje spoločnosť za verejný statok, a potom je otázka už len efektívne vyzbieranie daní a iných príjmov na krytie týchto výdavkov. Aj preto naďalej považujem za prioritu znížiť do roku 2010 deficit verejných financií do blízkosti nuly pri klesajúcej miere celkového daňovo-odvodového zaťaženia. Že by sa to dalo urobiť aj rýchlejšie a radikálnejšie? Všetko sa dá len do takej miery, do akej "volení zástupcovia ľudu" zahlasujú v parlamente."
Napriek tomu, že v predchádzajúcich častiach svojho článku Ľ.O. nepodložene zaútočil, osobne mi v skutočnosti zdvihli žlč až tieto jeho výroky. Kto by vraj nesúhlasil so znižovaním verejných výdavkov? Odpoviem mu: Ministerstvo financií, ktoré je jeho zamestnávateľom a ktorého je on popredným predstaviteľom, s ním zjavne nesúhlasí.
Prečo inak by na rok 2005 predložilo rozpočet, ktorý len v štátnom rozpočte navyšuje výdavky o 10 % HDP v jednom roku, a o viac ako celú jednu pätinu v najbližších troch rokoch?
Prečo by inak Ministerstvo financií presadilo, napriek obrovskému množstvu pripomienok a upozornení, zákon o miestnych daniach, ktorý mestám a obciam umožňuje zvyšovať daňové zaťaženie podľa ľubovôle (a potom príjmy samozrejme aj míňať)?
Prečo inak samotný Ľ.O. a celý ministerský aparát neboli schopní verejné výdavky skresať? Je skutočne problém vo volených zástupcoch ľudu, alebo v tom, že sa vo vláde a v koaličnej rade za takéto návrhy nikto skutočne nepostavil, a že už do parlamentu prichádzajú z Ministerstva financií rozpočty s vysokými výdavkami?
Na záver by som ešte chcel dodať: Svojim pôvodným článkom som nechcel kopať do vlády alebo do Ministerstva financií. Samotný fakt, že úroveň stabilných verejných výdavkov je na Slovensku omnoho vyššia než úroveň stabilných verejných príjmov je však neodškriepiteľný, a konečne by sa o tom malo začať poriadne diskutovať. Reakcia zástupcu MF SR však nebola príspevkom do diskusie: bola skôr gagotom trafenej husi, ktorej sa nepáči, že si niekto dovolí upozorniť na problém inak nedotknuteľnej skupiny superreformátorov.
Vážim si mnohých ľudí na Ministerstve financií SR napríklad za zrušenie progresivity dane z príjmu, hoci si myslím, že sadzba mohla byť ešte nižšia. Nemyslím si však, že reformy sú už za nami, a že aj na Ministerstve financií nie je čo zlepšovať. A nemôžem si vážiť ani niekoho, kto prekrúca a zahmlieva fakty, zavádza, a uráža.
1 V skutočnosti sa o dva slidy ďalej v tej istej prezentácii nachádza aj číslo 29,3 % HDP podľa Eurostatu, čo je vysvetlené inou metodikou EÚ – inými slovami, keby som chcel byť zlomyseľný, tak poviem, že samotné MF SR sa snaží vykázať nižšiu daňovú kvótu II (daňové zaťaženie) než reálne existuje, a to tým, že do nej nezaratúva niektoré administratívne platby a príspevky, o ktorých metodika Eurostatu hovorí, že sa započítavať majú.
2 Ak Ľ.O. potrebuje príklad, ako sa privatizačné príjmy používajú na financovanie bežných výdavkov, tu má jeden z mnohých: v roku 2003 vyplatil Fond národného majetku podľa svojej výročnej správy jednu miliardu korún Železniciam Slovenskej republiky, išlo o doplatenie časti dotácií vo verejnom záujme, pokrývanie nákladov na ktoré dovtedy štát zanedbával. Dotácia – bežný transfer – je jednoznačne výdavok bežného roka; tento bol financovaný z predaja rozvodných energetických podnikov. Okrem neho tam boli i ďalšie výdavky, financované v roku 2003 z privatizačných príjmov: plynofikácia obcí, dotácie stredným školám, dotácia Slovenskej televízií, a podobne.
3 Áno, zámerom vlády je privatizačné príjmy využívať v budúcnosti už len na znižovanie dlhu, a nie na „prejedanie“. Ale to neznamená, že sa tak aj skutočne stane. Kým parlament neschváli ústavný zákon, že príjmy z privatizácie možno použiť len na financovanie nákladov dôchodkovej reformy a znižovanie vládneho dlhu, vždy budú tlaky používať ich na rôzne „rozvojové“ projekty a iné bežné výdavky.
