Siedmy február mal byť triumfom konzervatívnych aktivistov, strán a cirkví na Slovensku.
Tri zlé referendové otázky, ktoré vôbec nesúviseli s ochranou rodiny, však premenili 6 miliónové dobrodružstvo Antona Chromíka na totálny prepadák.
No ani pre nás, ktorí sú presvedčení, že na nezmyselné referendové otázky neexistovali správne odpovede, nie je dôvod na radosť.
Kampaň za referendum priniesla priveľa žlče a nenávisti. Rozdelila našu spoločnosť tak, ako už dávno žiadna iná téma. Zlo, ktoré vyplavila, neubližovalo len jednej skupine ľudí, pokúsilo sa urobiť veľkú jazvu na duši celej krajiny.
Organizátori referenda a politici, ktorí ich podporili, na tom nesú najväčšiu vinu. Sami nastavili referendum tak, aby každý, kto nesúhlasil s ich svetonázorom, dostal nálepku, že je proti rodine.
Nikdy sa neohradili voči podpore referenda zo strany ľudáckych hnutí, ktoré si ňou vylepšovali svoj imidž na verejnosti. Nikdy nezakročili proti šíreniu falošných a zlomyseľných dezinformácií. A nikdy im nikto neuverí, že všelijakí falošní susedia investovali desiatky tisíc eur do schránkovania letákov len tak, sami, bez vedomia Aliancie za rodinu.
Slovensko je krajinou, kde žijú politici, ktorí 25 rokov zneužívajú vieru na to, aby boli zvolení a zabezpečili si tým pohodlné živobytie v parlamente. Za tú istú dobu, ani kým boli vo vláde, zo Slovenska lepšiu krajinu pre rodiny neurobili. Toto referendum bolo presne také, ako ich politika – plná vzletných rečí, bez reálneho významu, a útočiace na každého, kto prejavil nesúhlas.
Je vôbec možné našu krajinu znovu zmieriť, po tom všetkom, čo bolo za uplynulé týždne povedané a napísané?
Som presvedčený, že áno. Ale, ako to v živote tak často chodí – ak chceme dnešný neutešený stav zmeniť, musíme začať od seba, a musíme urobiť aj rázne rozhodnutia.
Ako správne napísal Matúš Kostolný, u tých státisícov hlasujúcich občanov referendum vyjadrovalo ich strach, ktorý majú niektorí silno konzervatívni ľudia z moderného sveta. Aj s nimi treba komunikovať, a nie vytláčať ich do kúta.
Ak chceme Slovensko zmieriť, musíme im ukázať, že moderný a tolerantný svet im ich hodnoty neberie, a môžu podľa nich ďalej sami žiť. Ži a nechaj žiť, vysvetľovali sme to pri nekonečných debatách o nezmyselnosti referenda, a riadiť by sme sa tým mali aj po jeho fiasku.
Referendum zároveň ukázalo, že všeobecnou stratou dôvery netrpia len politické strany. Cirkvi, ktoré sa zaň postavili svojou plnou váhou, majú tiež dôvod na vážne zamyslenie sa.
Netrúfam si vyzývať cirkvi na spytovanie vlastného svedomia, ani za referendum, ani za kauzy Nevidzany, Bezák či Sokol.
Ale viem, že odluka štátu od cirkví bola požiadavkou už novembra 1989, a odvtedy žiadna vláda nenašla odvahu na to, aby si ju zaradila do svojho programu.
Ak chceme zmieriť Slovensko po referende, odluku cirkví od štátu potrebujeme.
Potrebujeme ju preto, aby sme jasne potvrdili sekulárny charakter nášho štátu, ako je definovaný prvým článkom našej ústavy.
Potrebujeme odluku, aby sme dokázali urobiť krok ku zmiereniu.
Neveriaci potrebujú odluku, aby sa necítili poškodení tým, že ich štát, podľa ústavy sa neviažuci na žiadne náboženstvo, núti doplácať na vieru iných. Vrátane skladania sa na výplaty tých, ktorí ich v kostole označujú za prasnice, rakovinu a masových vrahov.
Veriaci potrebujú odluku, aby cirkvi získali nezávislosť od vlád, ktoré ich finančne držia v hrsti. Ale aj preto, aby sa cirkvi začali viac venovať svojim členom a ich duchovným záležitostiam, namiesto svetskej politiky.
Férový a spravodlivý model odluky cirkví od štátu predstavil môj kolega Daniel Krajcer už pred štyrmi rokmi, ešte ako minister kultúry. Hoci sa tejto téme celé roky okrem Daniela Krajcera žiaden iný politik systémovo nevenoval, žiaden z predstaviteľov všetkých registrovaných cirkví nikdy nepovedal, že s princípmi nášho návrhu nesúhlasí.
A to je pozitívna správa. Na odluku cirkví od štátu nastal čas. Ak sa na nej dokážeme dohodnúť, Slovensko môže dosiahnuť zmierenie po referende.
Táto téma však nesmie padnúť do rúk populistom, ktorí si ju roky nevšímali, a teraz sa budú snažiť použiť ju na vytĺkanie lacných bodov. Odluku cirkví od štátu potrebujeme naozaj presadiť, nie sa na nej iba zviezť ako na politicky populárnej téme. Aj v tom máme príležitosť ukázať, že sme iní ako organizátori nezmyselného referenda.
Odluku štátu od cirkví (a zároveň aj odluku financovania politických strán od štátu) môžete podporiť podpisom petície na našej stránke www.odluka.sk.
