Ak by sa vám nechcelo čítať všetko, tak tu je skrátená verzia: Áno, Smer ide naozaj privatizovať slovenskú pitnú vodu a predávať ju do zahraničia. Je to jeden obrovský korupčne naladený kšeft. Na začiatok chcú predať vodu, ktorej množstvo sa dá prirovnať k rieke Hron pri Brezne. Či na Slovensku zostane vody dosť je im ukradnuté.
A áno, treba to zastaviť.
Tu sú argumenty:
Zákon o vodách pripravuje vláda, ktorá už dokázala sprivatizovať zisky zo slnka, vzduchu i pôdy.
Vtáka poznáš po perí, človeka po reči. A po skutkoch, žiada sa dodať.
Zákon o vodách predkladá minister vlády, ktorá už má so zarábaním na podobných schémach veľké skúsenosti.
Prvá bola fotovoltaika. Počas predĺženého víkendu rozdalo Ministerstvo hospodárstva, vtedy pod vedením ministra Jahnátka a štátneho tajomníka (dnes ministra a autora zákona o vodách) Petra Žigu, desiatky megawattov licencií na veľké slnečné elektrárne.
Prihlásiť sa do súťaže dokázali len vyvolení. A týmto vyvoleným štát zagarantoval takmer osemnásobnú výkupnú cenu na dlhé roky – z peňaženiek nás všetkých.
Nebyť tohto fotovoltaického klondajku, my všetci by sme mohli mať účty za elektrinu o pekných pár percent nižšie.
S Jurajom Miškovom sme na ministerstve hospodárstva tento biznis zastavili, ale niektoré škody už sú neodvratné.
O rozkradnutí teplého vzduchu snáď nie je treba ani podrobnejšie hovoriť. Po ňom, na jar tohto roku, nasledovala pôda.
Vláda, a neskôr i parlamentná väčšina poslancov Smeru, schválili v zrýchlenom konaní zákon, ktorý síce nezabráni cudzincom skupovať slovenskú pôdu, ale zato oberie bežných ľudí o jej hodnotu v prospech veľkostatkárov a družstiev. Tí ju potom môžu, lacno skúpenú, ako obchodný podiel vo firme previesť hoci Al-Káide. Tento zákon práve v týchto dňoch napádame na Ústavnom súde – podľa môjho podania porušuje až sedem rôznych článkov Ústavy.
Zákon o vodách je založený na podobnej schéme, ako tie predchádzajúce. Skupina vyvolených, vybratá v netransparentnom procese, dostane licenciu na vývoz slovenskej vody do zahraničia. Oni na tom zarobia, nám všetkým zostane menej pitnej vody a v nižšej kvalite.
V rozpore s Ústavou, naozaj ide o privatizáciu našich podzemných vôd.
Priznám sa, keď sa na mňa z viacerých viac či menej dôveryhodných zdrojov začali valiť výzvy na zastavenie privatizácie slovenskej vody, považoval som takéto výroky za prisilné.
Veď predsa aj Ústava Slovenskej republiky hovorí hneď v článku 4 úplne jasne: podzemné vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Takže akákoľvek privatizácia by nemala šancu uspieť na Ústavnom súde.
Lenže minister životného prostredia sa naozaj snaží prejsť cez rozum nám i Ústave tejto krajiny.
Predložený zákon o vodách zavádza nové pojmy. Hlavným je prevod vody. Jeho definícia je komplikovaná:
„využívanie podzemnej vody odobranej zo zdrojov podzemnej vody na prepravu vody dopravnými prostriedkami alebo prevod vody potrubím cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky (ďalej len „ preprava alebo prevod vody“)."
Lenže ako si poradiť s Ústavou? Minister Žiga to vymyslel. Definíciu doplnil o nasledujúcu vetu:
Podzemnými vodami vo výlučnom vlastníctve štátu zostávajú všetky vody odobrané na účel podľa predchádzajúcej vety.
Inými slovami, prvýkrát v histórií sa zvádza možnosť vyťažiť na Slovensku pitnú vodu, previezť ju do zahraničia a tam ju použiť.
Vodu vyčerpajú na Slovensku. Prevezú ju za hranice. Tam ju minú – vypijú ju cudzinci, zavlažia ňou zahraničné polia, spláchnu ju vo svojich záchodoch. Ale všetko bude de iure v poriadku – lebo veď táto vypitá, vyliata a spláchnutá voda za hranicami je podľa zákona stále majetkom Slovenskej republiky.
Zdá sa vám to absurdné? Je to ako keby vláda povedala: vezmem ti byt, vysťahujem ťa z neho, bývať tam bude niekto iný, nebudeš sa k nemu môcť priblížiť, ale formálne bude byt stále tvoj, tak prečo sa sťažuješ?
Povoliť niekomu vyčerpať podzemnú vodu na Slovensku, odviezť ju za hranice a tam ju minúť, znamená vodu predať. Bez ohľadu na to, ako vláda bude paragrafy v zákone o vodách ohýbať.
Preto predložený zákon o vodách naozaj znamená, že sa v rozpore s Ústavou budú súkromné firmy môcť slovenské podzemné vody môcť predávať do zahraničia – a teda privatizovať. Aj keď vám v najbližších dňoch budú Smeráci odvšadiaľ tvrdiť, že to tak nie je.
Nevieme, koľko vody naozaj máme a v akej kvalite, napriek tomu ide Ficova vláda predať Hron.
Nie som odborník vodohospodár, ani hydrogeológ. Ale viem čítať a počúvať. A v posledných dňoch som sa stretol s viacerými odborníkmi na túto tému.
Ak by malo Slovensko naozaj pitnej vody nadbytok, a ak by tento nadbytok chcela iná krajina kúpiť, prečo nie.
V transparentnej súťaži by sme mohli predať jasný prebytok pitnej vody a tržby z toho použiť na školstvo, zdravotníctvo, na dôchodky či na zníženie daní.
Lenže vláda Smeru nechystá ani transparentný predaj, a už vôbec jasne nevie, aký prebytok vody Slovensko naozaj má.
Napriek výhovorkám dodnes neexistuje aktuálna a presná analýza zásob pitnej vody na Slovensku. Vláda žiadnu nepredložila. A to aj napriek tomu, že jej to ukladala európska Rámcová smernica o vode. Podľa nej mala vláda povinnosť do decembra 2013 vypracovať prognózu potreby vody a vyhodnotiť kvantitatívny a chemický stav podzemných vôd u nás.
Doterajšie jednoduché odhady vychádzajú len z takzvanej vodnej bilancie a hovoria, že zásoba vody na Slovensku je 79 tisíc litrov za sekundu (l/s), zatiaľ čo spotreba je len 11 tisíc l/s. To mnohých ľudí upokojilo, a paniku z predaja vody považujú za zbytočnú.
Lenže pre stanovenie odberu vody je vodná bilancia tým najhorším zo všetkých možných podkladov.
Dostupné údaje vodnej bilancie nezohľadňujú realitu. Nie sú v nich započítané neregulované a čierne odbery vody, napríklad aj z bežných domácich studní. Tie sa rátajú na tisíce litrov za sekundu.
Vodná bilancia nezohľadňuje ani kvalitu vody. Nie všetka voda je hneď vhodná na pitie alebo na iné použitie, a treba ju chemicky upravovať, obohacovať či čistiť. Porovnávať pitnú vodu na vývoz s vodnou bilanciou je teda ako porovnávať ovocie na vývoz so všetkým zeleným, čo na Slovensku vyrastie – vrátane buriny a ihličnatých stromov.
No a výpočty vodnej bilancie nezohľadňujú výrazné poklesy a trendy v hladinách vôd v poslednom období.
Vezmite si len taký Žitný ostrov. Pred postavením vodného diela Gabčíkovo mal produkčnú kapacitu asi 20 tisíc litrov za sekundu. Gabčíkovo však pomery zmenilo, úpravou koryta Dunaja sa zásadne zmenila schopnosť obnovovať tieto zásoby pitnej vody. Nikto však nevie ako. Navyše sa k nemu blíži veľká škvrna znečistenia zo skládky po bývalej Dimitrovke (za posledné štyri roky vzrástla koncentrácia chlórovaných uhľovodíkov vo vode až dvojnásobne, kontaminačný mrak v dĺžke približne 6 km sa šíri od Podunajských Biskupíc smerom do vnútrozemia Žitného ostrova)
A nie všetka voda zo Žitného ostrova je rovnako kvalitná. Ak by sa tá najkvalitnejšia čistá vyťažila a predala do zahraničia, nám by zostala len tá horšia – ktorú treba draho upravovať . Paradoxne by tak pitná voda pre Slovensko zdražela.
Minister Peter Žiga vie, že chce do zahraničia predať slovenskú vodu v objeme približne 8600 litrov za sekundu. To je, pre predstavivosť, taká menšia rieka, čosi ako Hron pri Brezne. Toto číslo schválila vláda Roberta Fica v októbri 2012 v materiáli Voda ako strategická surovina.
Objem vody, ktorú Slovensko nepotrebuje a môže bezpečne predať však nikde stanovený nie je. Názory odborníkov sa líšia, a podľa niektorých z nich je bezpečná „prebytočná“ kapacita vody na Slovensku len 1600 litrov za sekundu. Teda päťkrát menej, než ide Ficova vláda predať.
Korupčnejšiu schému predaja vody by nikto nedokázal vymyslieť.
Ďalšou podmienkou toho, aby sme vôbec mohli nad predajom vody do zahraničia uvažovať, je transparentnosť tohto procesu.
Ak by vláda jasne preukázala, že máme prebytok vody, ktorú chce niekto kúpiť, mala by ju predať v transparentnej súťaži a za čo najvyššiu cenu. Príjmy z predaja by mali plynúť do štátneho rozpočtu.
Lenže zákon je napísaný tak, že sa žiadna súťaž nekoná. Vláda sama rozhodne, komu licenciu dá, a konkurentov môže bezdôvodne odmietnuť. K obchodovaniu s vodou sa teda dostanú len vyvolení.
Štát bude mať z predaja vody veľmi málo. 40 centov za kubík navyše nemá ísť do rozpočtu, ale do Environmentálneho fondu, kde si tieto peniaze minister životného prostredia porozdeľuje s otáznou mierou transparentnosti. Zabudnite teda, že by ste vďaka predaju vody mali aspoň kvalitnejšie školstvo či lacnejšie lieky.
O celej tejto korupčnej schéme som už písal v predchádzajúcom blogu.
Namiesto výpredaju vody by sme mohli pomôcť sami sebe.
Ak aj usúdime, že máme na Slovensku pitnej vody nadbytok (čo zrejme máme, otázka je len, koľko), prečo by sme sa mali stať prvou krajinou Európskej únie, ktorá vodu bude vo veľkom vyvážať, a ešte k tomu cez zlodejskú schému?
Hoci máme aj na Slovensku pitnej vody dostatok, nie všade je v rovnakej kvalite. Napríklad východné Slovensko viac trpí nedostatkom kvalitnej pitnej vody. Tá sa musí obohacovať a čistiť, a jej úprava je preto pre východniarov drahšia než inde na Slovensku.
Vláda síce stále plánuje riešiť tento problém megalomanskou výstavbou vodnej nádrže Tichý potok na rieke Torysa, tú však mnohí ekológovia i hydrológovia považujú za nešťastný projekt. Ani Európska únia nechce jej náklady preplatiť.
Ak máme na iných miestach Slovenska pitnej vody prebytok, prečo namiesto megalomanských priehrad nepostavíme jednoduchý vodovod, napríklad zo Žitného ostrova do Košíc či Prešova? Natiahnuť popri existujúcich cestách rúru, proti ktorej nemajú dôvod protestovať ani ekológovia, je omnoho ľahšie, než zaplavovať stovky hektárov územia.
Minister Žiga je síce Košičan, ale zjavne iba vtedy, keď sa mu to hodí. Aj takej ťažbe uránu na Jahodnej najprv vychádzal v ústrety, až kým ho komunálne voľby neprinútili ju naoko zastaviť.
Určite by stálo za to, aby sme pred neobvyklým výpredajom pitnej vody do zahraničia aspoň zanalyzovali možnosti, ako ju najprv využiť pre vlastných občanov.
Zdražie minerálka, zdražie zelenina.
Predložený zákon o vodách nie je len o predaji vody do zahraničia. Zavádza aj nové poplatky – doslova nové dane za využitie podzemných vôd.
Podľa nariadenia, ktoré je prílohou predloženého zákona, sa zavádzajú nové poplatky za využívanie odberov vody na zavlažovanie a za odber minerálnych vôd.
Za vodu na zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy majú po novom farmári platiť 1 cent za meter kubický. Môže sa to zdať ako minimálny poplatok. Ale v závislosti od podnebia, kvality pôdy a počasia sa táto suma môže vyšplhať na desiatky až stovky eur na hektár pôdy. A to už výrazne zvýši náklady na pestovanie plodín, najmä tých náročnejších na vodu – ako napríklad zeleniny.
Ak zákon vstúpi do platnosti, slovenské plodiny teda môžu výrazne zdražieť – a to sa prejaví aj na ďalšej strane konkurencieschopnosti našich roľníkov.
Ešte horšie to je s minerálkami. Nový poplatok za odber liečivých a minerálnych vôd je stanovený až na 200 eur za meter kubický, čiže 20 centov za liter. Bežná slovenská minerálka vo fľašiach, ktorá sa predáva za 40 centov, teda zdražie až o polovicu.
Netreba ani dodávať, že zahraniční výrobcovia minerálnych vôd, ktorí takéto poplatky nemusia znášať, získajú na úkor slovenských výrobcov obrovskú výhodu. A tak už na budúci rok budeme možno piť oveľa viac chorvátskej Jany a francúzskeho Evianu, namiesto našej Slatiny, Rajca či Budišky.
Ministerstvo klame, keď tvrdí, že zákon treba prijať, lebo už dnes by sa mohla voda voľne vyvážať.
Jedným z hlavných argumentov ministra Žigu je, že zákon musí zaviesť, lebo bez tejto regulácie by si dnes mohol ktokoľvek vodu zo Slovenska vyvážať aj tak.
Toto tvrdenie je absolútne nepravdivé.
Voda je z Ústavy majetkom Slovenskej republiky, a preto ju nikto predávať nemôže.
Bez povolenia štátu ju nikto nemôže ani ťažiť. A všetky oprávnenia, ktoré na ťažbu štát vydáva, majú presne stanovený účel. Napríklad vodárenské spoločnosti môžu vodu odoberať pre účely zásobovania obyvateľstva a ďalších domácich odberateľov.
Neexistuje ani jedno povolenie na odber či ťažbu vody, ktoré by umožňovalo takúto vodu vyvážať do zahraničia. A ak by aj nejaké takéto povolenie existovalo, bolo by zjavne protizákonné.
Aj európska legislatíva pristupuje k vode inak ako k bežnému tovaru. Podľa Rámcovej smernice o vode dokonca doslova „Voda nie je tovar.“ Nikde v Európe sa s vodou neobchoduje. Poskytujú sa len vodohospodárske služby – za tie sa platí vodné a stočné. A tie sú explicitne vyňaté aj zo smernice o službách, takže argumentácia o tom, že musíme obchodovanie s vodou povoliť, lebo to od Slovenska vyžaduje európska legislatíva, sú absolútne zavádzajúce.
* * * * *
Argumenty, ktoré som vyššie uviedol, stačia k okamžitému odmietnutiu zákona o vodách v parlamente. Dokonca by mali stačiť na to, aby už pokus o predloženie takéhoto zákona mal svoju okamžitú dohru v podobe odvolania ministra Petra Žigu zo stoličky ministra životného prostredia.
Na Slovensku to ale chodí všelijako. Preto bude treba spojiť sily a proti tomuto zákonu zabojovať. Takmer 60 tisíc občanov už podpísalo petíciu proti tomuto zákonu – aj ja som jedným z nich.
Ak vás tento článok zaujal, odbornejšiu analýzu na rovnakú tému nájdete tu.
