Bol raz jeden, hm, cínový vojačik...mal pevnú hruď, peknú postavu, a jedného dňa, ho zavolali do boja...poď a bráň, čo v živote chceš...
A cínový vojačik šiel a bojoval...nevedel prečo bojuje, nevedel za čo bojuje, ale bojoval...trpel zimu a mráz, slnko a búrku, teploty horúčav, trpel a bojoval...necítil chlad, a bolesť, utrpenie a samotu, štípali ho kosti, trpela duša, ale stále bojoval...hoc sám nevedel, prečo vlastne bojuje...necítil radosť, a smútok, necítil zradu a klam, stále však mieril zbraňou vpred, pretože vedel, že je to tak správne...mal pocit viny, a krivdy, ktorá mu stekala popod lémov košele, nevedel kedy je slnko a kedy je tma, kedy stráca farbu jeseň, kedy leto dávno skončilo.Neskoro však zistil, cínový vojačik, že bojuje, a nevie prečo...? žiaľ, dobojoval, a zomrel, pretože zbraň, ktorú vlastnil, otočil si naopak...otočil ju hlavňou proti sebe, a pálil jednu guľlu od druhej, zo zúrivosti, a pálil, a vykrikoval do tmy svoje pocity...
Ostrá guľka, dopadla na jeho hruď a tvár, potom na pľúca, srdce, predierkovala ho samého, vojačika, ako bol, ako veril v osud, že to určite bude fajn, a nejako to zvládne....a tak, vojačik, cínový dokonal svoj boj, a iný boj už nebol...prehral ho, a sám so svojim trápením odišiel zo sveta, pretkaný nábojmi z vlastnej zbrane, ako sitko na cestoviny, uložený do klbka, klbka nádeje, jednohlasne a poctivo, uložil sa do kýpete osudu, skonal.....
predsa, nebol to sen...tie dierky zbraní, neostali na jeho tele, iba na jeho duši, ráno sa zobudil, a musel vstať a ísť životom ďalej....
Navaril si ráno kávičku, a na miesto 3 cukrov, dal si len jeden, akože na zdraviu oplátku, vybral zo skrinky tričko, kt si natiahol, a vedel, že sám si ho ožehlil a sám si ho opral, a že v jeho živote je diera, kt už nezapláta, ale tešil sa, že ten život má...má ho, a je iný, krajší, hodnotnejší, bez klamstiev, a smie ísť ďalej....tak cínový vojačik prežil boj, a vydal sa na cestu do neznáma, ktorú mu prajú všetci....aby nebol nikdy sám, a aby nikdy nebojoval proti sebe...
