Po 4 rokoch...stereotyp, odčítanie dnes....Iva jupí...zbalíš malú a týždeň,len ja a Nina,môj svet...ideme preč...len mama mi bude chýbať...ťažký rok...V tejto diere zvanej Bratislava, ma už nič nebaví..teším sa..
Niekedy sa mi stane, že by som v jednu sekundu chcela vyriešiť veľa vecí, konám zbytočne unáhlene bez rozmyslu, a potom si trieskam hlavu o stenu, ako som daných x situácií premyslela, resp. nepremyslela dôkladne a dôsledne. Preto som si povedala, že toto na sebe zmením, a nechám si čas na premyslenie, aby som sa dopátrala o svojom vútornom presvedčení, že to, ako sa rozhodnem, bude naozaj správne...Odhliadnúc od situácie, pozorujem aj mozgom, aj srdcom, všetko skĺbim, popreplietam a nakoniec sa vždy rozhodnem tak, aby som bola spokojná....
Presne pred 4 rokmi. V tento deň o 15,35 si uzrela mňa a ja Teba. Zabalená v uteráku a v zelenom prestieradle. Doteraz si pamätám Tvoj výraz tváre. Skrčená, unudená..." jéjda, kam som sa to narodila ". Mama na Teba tiež hľadela : " vitaj na svete anjelik " Zvraštila si obočie, zívla.. Vlasy si mala od obočia...Chĺpky, ktoré časom povypadávali :) Hneď sme Ťa nafotili, a posielali sme smsky po všetkých známych, ktorí čakali s nami na tento úžasný deň. Deň Tvojho príchodu...
Zvláštne...len teraz som tú detskú postieľku montovala spolu s Tominom, a hrešila som, lebo som nevedela, kam ktorý šróbik dať, a dnes...Dnes nastal prelomový deň v mojom i Ninkinom živote. Len teraz sa narodila a o pár dní bude mať štyri roky...Len teraz sa vozila v kočíku, a dnes ju naháňam spotená po lese..Len včera pila z fľašky, dnes z pohára...a vedela by som vymenovať x vecí, čo bolo keď sa narodila a čo je práve teraz...Keď mala rok a pol, vravela som, že má rok. Keď mala dva aj 10 mesiacov, vravela som, že dva. A ešte stále tvrdím, že má tri, hoc bude mať za pár hodín štyri...
Raz mi otec povedal : " píš aj o tom, čo je zlé, čo je skutočnosť, nie len krásne články"...Asi som sa práve odhodlala. V živote, ako každý z nás, pretože každý máme trápenia a prežité bolesti, tak aj ja som si v živote tiež prekážkovo odskákala množstvo životných udalostí, raz v pekle inokedy na výslní. Posledné dva týždne som však bola ako utrhnutý vagón. Napriek faktu, že moja dcéra je v bezpečí, a chovaná v láske a hojnosti, a je " len " 670 km odo mňa....Keď sa obzriem späť, tie posledné dva týždne....
Vo svojej húževnatosti písať články o dobrom a zlom, peknom a nepeknom, reálnosti a nereálnosti, negatívach a pozitívach, skúsenostiach, prešľapoch, čo ma nahnevalo a čo potešilo, by som sa teraz rada venovala jednej mojej súkromnej priorite, ktorú riešim cirka od novembra 2011. Vtedy už pretiekol pohár mojej trpezlivosti, a chtiac nechtiac som začala riešiť a vybavovať nepríjemné veci okolo neplnenia si vyživovacej povinnosti. Prvá štácia, oznámenie na polícii. Do 30 dní som mala mať vyjadrenie, v písomnej forme, ktoré sa zrejme zatúlalo, alebo stratilo na pošte, pretože doposiaľ som nič neobdržala. Čakala som defakto tri mesiace na nejaké ďalšie kroky, týkajúce sa penazí pre moju dcéru, všetko sa pohlo až minulý týždeň. Okrem iného rada spomeniem, že aj keď sa niečo konečne rozhýbalo, vlastne sa nič neudialo.
Rozhodla som sa napísať článok o hľadaní si práce na Slovesnku, pretože si myslím, že sa to priamo dotýka naspočetného množstva mladých, absolventov škôl, slobodných mamičiek po materskej, a taktiež aj zrelých ľudí okolo 30 tky, a následne i tých starších. Ako povedal p. Mikloš, práca by mala byť prioritou číslo 1. Dúfajme, že sa podarí v čo najkratšom čase vyriešiť nezamestnanosť a motivovať ľudí, aby nehádzali flintu do žita po skúsenostiach, ktoré zažili na pohovoroch, a márne čakali na aj ked negatívnu odozvu zo strany danej firmy, alebo s.r.o- čky.
Hej, som sebec, čo sa Sári týka, hej som možno psycho, čo sa Sári týka, som slepá, hluchá...ale radšej budem sebec, hluchý a nevidiaci, ako sa pretvarovať....Dnes bol deň, krásny, konečne som cítila šťastie, prírodu, malú, seba, aj Sáriku....čuchotajko čuchal, malá sa hrala, a mama cítila konečne seba samú, svoj svet, ktorý si vykreslila, pokoj v duši....
Človek je šťastný z malých radostí. Z práce, rodiny, samotných záľub. Beh, bicyklovanie, plávanie, písanie,turizmus. Vidieť srdečného starčeka na ulici, ktorý Vás pozdraví, dieťa, ktoré sa usmeje, babička, ktorej si otvorila dvere, staršiu pani, ktorú si pustil v MHD sadnúť si....vidieť svoje dieťa, ako prvý krát vylezie šmýkaľku, ako urobí prvé kroky, ako krásne sa teší z Mikuláša, alebo na prvom svojom karnevale. Vidieť, že človek, ktorý je ku Tebe starostlivý, to myslí úprimne. Vidieť utekať psa, ktorý ťa neustále očakáva medzi dverami....
Na podnet toho, čo cítim ja....Čo je láska, a ako si ju vážim...Láska Vám otvorí oči, otvorí ducha...a posilní nielen Vás, ale aj rodinu...a toho, koho milujete.....Všetky dni, nie sú len biele a čierne....všetky dni môžu byť vďaka Vám farebné.... Čo je to láska....vedia vôbec ľudia? Vieme my...viete Vy? Vieš? Ty sám, alebo sama vieš, čo láska znamená? Asi by sa inak žilo....možno...
Jedna pasáž za druhou, akoby skladbami plynul život...Raz hore, raz dolu.. Pieseň znie v srdciach, zmysloch, prechádza krvou, mrazí na pokožke a chvejivo hreje na duši...A jej znením ihrá v srdci obrovský plameň, nekonečný, v záchvate niečoho, čo roztrhne aortu....Pri každom nádychu narastá, znesiteľne bolí, blčí, rozrastá sa do nekonečného nadrozmeria, ako sám nekonečný ľudský život...
Priemerná „ slovač „ zbiera, škrabká, odkladá grošíky po celý rok, drie, žije z výplaty do výplaty, odopiera si množstvo dobrých vecí, podujatí, radšej si domov kúpi 1,5 l pivko, akoby mala sedieť v krčme a „ vyhadzovať „ peniaze za „ drahé“ pivo, a šetrí...drie...a teší sa, kým nastane to čo nastalo práve teraz ( vysnívané horúčavy) pobalí pár batôžkov, šupne doň nejaký ten salám, a hor sa niekam k moru, aby mali detváky zážitok, a boli zdravé, nadýchané morskej vody!
A strašne sa na Teba teším, ako Ti vyťahám uši a vystískam Ťa...dnes máš tri roky, a môj sľub, že čoskoro budeme zas spolu, veselé trio !
V diali vidieť úžasné trio...plešatec, ušatec a ...ja...mama..veselo si kráčame, a hostíme sa slov z cudzích úst, vraj sme pekné trio :)
Je takmer polnoc....ponevieram sa sem a tam, hoc by som ako sa vraví, mala spať práve vtedy, kedy spí môj anlelik, ale nedá sa...
A.......budulínek, myšička, šušoriedka, cukríček, srdiečko..... zlatíčko, ježibabka, drobuliatko.... Predchádzajúce články boli o tebe, bez teba, keď sme boli len jedno...vlastne som bola len ja....matne si pamätám holú vetu lekára: máte dievčatko ...a zrazu si tu, bruško zmizlo, krásne bruško, ktoré som tak rada hladkala, a tešila sa každému pohybu....teraz tie pohyby vidím pred sebou, na sebe, keď spolu ležíme, ako kedysi, ty na mne, akoby sme mali stále to moje bruško....a všetky tie prezývky, moje i Gizkine, schválne nenapíšem stará mama....Zrod bol krásny, rýchly, hmlistý, a vlastne, nakázala som svojmu podvedomiu, aby bol hlavne z istej stránky zabudnutý....stránky takej, kde sa meria prah bolestivosti, to si už nepamätám, pamätám si však celkom jasne Tvoj pohľad, výraz tváričky, očká a vzdialený plač.... Zbožňujem Tvoju vôňu, Tvoje malé nožky, riťulku, bruško...ušká, noštek, aj piskiakovskú pusinku, na ktorú Ťa donekonečna bozkávam, a ty sa vždy na oplátku zaškaredíš...Zbožňujem Tvoje ďasienka, pršteky, ktorými ma pevne stískaš, Tvoj malý krk, ručinky, kožičku, pupoček....celú Ťa zbožňujem Anjelik, aj keď sa pokakáš, aj keď ma cikáš.....keď si zlobivá, uplakaná
Keď sa rodí nový život, a zavrú sa za nami dvere s nápisom pôrodnica, vtedy je jedno....Vtedy je jedno, či si pani Ing, alebo si ledva vyučená priemerná žena, alebo nemáš ani základnú školu...Je jedno, či máš tučné konto, alebo v peňaženke riadny prievan, vtedy je jedno či si Rómka, alebo len klasická " bledá tvár ".....Vtedy sme všetky na jednej lodi....
ale predsa tentokrát, iná....každý rok, sa vždy v lete nerada lúčim sdvoma blízkymi, jednak je to stále pretrvávajúca spomienka na spoločné, rodinné dovolenky, na druhej strane menší strach, aby sa nič cestou nestalo..... Vidím dvoje párov očí, jedny, tie isté, farebné, aké som zdedila ja, tie sú plné obáv, druhé, čisto zelené, v nich sa márne ukrývajú slzy...vidím ich cez tú pevnú bariéru, preto radšej rýchlo zatváram dvere výťahu a pregĺgam......sú to oči, oči mojich rodičov..
Pamätám si, mala som asi sedemnásť, a keď sme s mamou upratovali tatovu skriňu s oblečením, zapáčila sa mi jeho svetlo modrá, stará, vynosená košeľa....Bola príjemná na dotyk, veľmi rada som v nej spávala, ako v nočnej košeli....Pamatám si rána, v novej detskej izbe, ktorá sálala do biela, človek si myslel, že precitol na psychiatrii, modré návliečky, a moja modrá, zdedená košeľa....Brat sa vždy zabával, lebo som ju ráno mala vyhrnutú až po bradu, a v spánku som sa škrabkala......
A či je to zlé, a či práve naopak, keď je čas rýchlejší než vy sami, predbieha vás vo dverách, na ulici, v rade na zmrzku, keď dni ubehnú ako v rýchliku, noc prehrmí, ako malá letná búrka, je tu ďalší deň, týždeň, mesiac....a tie týždne, ktoré od novembra rátam, listujem v knihe, pozorujem sa v zrkadle.......
