Po 4 rokoch...stereotyp, odčítanie dnes....Iva jupí...zbalíš malú a týždeň,len ja a Nina,môj svet...ideme preč...len mama mi bude chýbať...ťažký rok...V tejto diere zvanej Bratislava, ma už nič nebaví..teším sa..
Niekedy sa mi stane, že by som v jednu sekundu chcela vyriešiť veľa vecí, konám zbytočne unáhlene bez rozmyslu, a potom si trieskam hlavu o stenu, ako som daných x situácií premyslela, resp. nepremyslela dôkladne a dôsledne. Preto som si povedala, že toto na sebe zmením, a nechám si čas na premyslenie, aby som sa dopátrala o svojom vútornom presvedčení, že to, ako sa rozhodnem, bude naozaj správne...Odhliadnúc od situácie, pozorujem aj mozgom, aj srdcom, všetko skĺbim, popreplietam a nakoniec sa vždy rozhodnem tak, aby som bola spokojná....
Presne pred 4 rokmi. V tento deň o 15,35 si uzrela mňa a ja Teba. Zabalená v uteráku a v zelenom prestieradle. Doteraz si pamätám Tvoj výraz tváre. Skrčená, unudená..." jéjda, kam som sa to narodila ". Mama na Teba tiež hľadela : " vitaj na svete anjelik " Zvraštila si obočie, zívla.. Vlasy si mala od obočia...Chĺpky, ktoré časom povypadávali :) Hneď sme Ťa nafotili, a posielali sme smsky po všetkých známych, ktorí čakali s nami na tento úžasný deň. Deň Tvojho príchodu...
Zvláštne...len teraz som tú detskú postieľku montovala spolu s Tominom, a hrešila som, lebo som nevedela, kam ktorý šróbik dať, a dnes...Dnes nastal prelomový deň v mojom i Ninkinom živote. Len teraz sa narodila a o pár dní bude mať štyri roky...Len teraz sa vozila v kočíku, a dnes ju naháňam spotená po lese..Len včera pila z fľašky, dnes z pohára...a vedela by som vymenovať x vecí, čo bolo keď sa narodila a čo je práve teraz...Keď mala rok a pol, vravela som, že má rok. Keď mala dva aj 10 mesiacov, vravela som, že dva. A ešte stále tvrdím, že má tri, hoc bude mať za pár hodín štyri...
Pradávno som písala článok o Paríži...Uvidieť Paríž a zomrieť...Beriem nazad svoje vyhlásenie. V prežívaní bez mojej dcéry som trochu pookriala návštevou Vysokých Tatier. V duchu som si vravela: " preč, preč z tejto diery, hlavného mesta, kde ma vlastne nič nedrží, pokus utiecť sama pred sebou asi aj číslo dvesto tridsať. Zízala som na Slovenské mestá a hory, lúky, pastviny, polia, jazerá, rieky, akoby som vybehla z lesného porastu, alebo akoby ma vypustili práve z dlhoročného väzenia. Muselo to byť náramne do smiechu, ako som v mojich rokoch vyvaľovala oči, keď sa všetci praceme do Egypta, Bulharska, Chorvátska, a nevieme si vážiť a vychutnať to, čo je naše a čo máme my tu, vo svojom rodisku. Úžasné, fenomenálne, fascinujúce Vysoké Tatry.
Raz mi otec povedal : " píš aj o tom, čo je zlé, čo je skutočnosť, nie len krásne články"...Asi som sa práve odhodlala. V živote, ako každý z nás, pretože každý máme trápenia a prežité bolesti, tak aj ja som si v živote tiež prekážkovo odskákala množstvo životných udalostí, raz v pekle inokedy na výslní. Posledné dva týždne som však bola ako utrhnutý vagón. Napriek faktu, že moja dcéra je v bezpečí, a chovaná v láske a hojnosti, a je " len " 670 km odo mňa....Keď sa obzriem späť, tie posledné dva týždne....
ahoj zlatko moje...veľmi mi chýbaš, chcem aby si vedela, že na Teba myslím...chýbajú mi Tvoje rúčky,nožky...a nemožem byť teraz s tebou, na Tvoje meniny.
Iba smútok ostal v Tvojej duši, možno. Ťažko Ti do nej vidieť, a dávno som prestala mať snahu do nej vidieť. Škoda len, že som šla robiť do Rybárskej Csardy a vôbec Ťa spoznala.
Loúčím se s tmou....ďakujem...moc moc...len Tebe...už vím lásko má...zbloudím se dál...byla krásna ...byla krásna, ja chtel ji hned.....chtel, ale ostali sme kamaráti, a to si vážim....loučím se s tmou....nelúč sa...potrebujem ťa....
Tento článok bude veľmi špecifický a bude patriť len jedinej osobe na svete, ktorej ďakujem za veľa. Za jej nehu, podporu, povzbudenie, objatie....
Vo svojej húževnatosti písať články o dobrom a zlom, peknom a nepeknom, reálnosti a nereálnosti, negatívach a pozitívach, skúsenostiach, prešľapoch, čo ma nahnevalo a čo potešilo, by som sa teraz rada venovala jednej mojej súkromnej priorite, ktorú riešim cirka od novembra 2011. Vtedy už pretiekol pohár mojej trpezlivosti, a chtiac nechtiac som začala riešiť a vybavovať nepríjemné veci okolo neplnenia si vyživovacej povinnosti. Prvá štácia, oznámenie na polícii. Do 30 dní som mala mať vyjadrenie, v písomnej forme, ktoré sa zrejme zatúlalo, alebo stratilo na pošte, pretože doposiaľ som nič neobdržala. Čakala som defakto tri mesiace na nejaké ďalšie kroky, týkajúce sa penazí pre moju dcéru, všetko sa pohlo až minulý týždeň. Okrem iného rada spomeniem, že aj keď sa niečo konečne rozhýbalo, vlastne sa nič neudialo.
Rozhodla som sa napísať článok o hľadaní si práce na Slovesnku, pretože si myslím, že sa to priamo dotýka naspočetného množstva mladých, absolventov škôl, slobodných mamičiek po materskej, a taktiež aj zrelých ľudí okolo 30 tky, a následne i tých starších. Ako povedal p. Mikloš, práca by mala byť prioritou číslo 1. Dúfajme, že sa podarí v čo najkratšom čase vyriešiť nezamestnanosť a motivovať ľudí, aby nehádzali flintu do žita po skúsenostiach, ktoré zažili na pohovoroch, a márne čakali na aj ked negatívnu odozvu zo strany danej firmy, alebo s.r.o- čky.
Hej, som sebec, čo sa Sári týka, hej som možno psycho, čo sa Sári týka, som slepá, hluchá...ale radšej budem sebec, hluchý a nevidiaci, ako sa pretvarovať....Dnes bol deň, krásny, konečne som cítila šťastie, prírodu, malú, seba, aj Sáriku....čuchotajko čuchal, malá sa hrala, a mama cítila konečne seba samú, svoj svet, ktorý si vykreslila, pokoj v duši....
Človek je šťastný z malých radostí. Z práce, rodiny, samotných záľub. Beh, bicyklovanie, plávanie, písanie,turizmus. Vidieť srdečného starčeka na ulici, ktorý Vás pozdraví, dieťa, ktoré sa usmeje, babička, ktorej si otvorila dvere, staršiu pani, ktorú si pustil v MHD sadnúť si....vidieť svoje dieťa, ako prvý krát vylezie šmýkaľku, ako urobí prvé kroky, ako krásne sa teší z Mikuláša, alebo na prvom svojom karnevale. Vidieť, že človek, ktorý je ku Tebe starostlivý, to myslí úprimne. Vidieť utekať psa, ktorý ťa neustále očakáva medzi dverami....
Na podnet toho, čo cítim ja....Čo je láska, a ako si ju vážim...Láska Vám otvorí oči, otvorí ducha...a posilní nielen Vás, ale aj rodinu...a toho, koho milujete.....Všetky dni, nie sú len biele a čierne....všetky dni môžu byť vďaka Vám farebné.... Čo je to láska....vedia vôbec ľudia? Vieme my...viete Vy? Vieš? Ty sám, alebo sama vieš, čo láska znamená? Asi by sa inak žilo....možno...
Jedna pasáž za druhou, akoby skladbami plynul život...Raz hore, raz dolu.. Pieseň znie v srdciach, zmysloch, prechádza krvou, mrazí na pokožke a chvejivo hreje na duši...A jej znením ihrá v srdci obrovský plameň, nekonečný, v záchvate niečoho, čo roztrhne aortu....Pri každom nádychu narastá, znesiteľne bolí, blčí, rozrastá sa do nekonečného nadrozmeria, ako sám nekonečný ľudský život...
Priemerná „ slovač „ zbiera, škrabká, odkladá grošíky po celý rok, drie, žije z výplaty do výplaty, odopiera si množstvo dobrých vecí, podujatí, radšej si domov kúpi 1,5 l pivko, akoby mala sedieť v krčme a „ vyhadzovať „ peniaze za „ drahé“ pivo, a šetrí...drie...a teší sa, kým nastane to čo nastalo práve teraz ( vysnívané horúčavy) pobalí pár batôžkov, šupne doň nejaký ten salám, a hor sa niekam k moru, aby mali detváky zážitok, a boli zdravé, nadýchané morskej vody!
Už ste sa niekedy či už mladí, alebo starí, alebo tí najstarší zamysleli nad slovom „ mama“? Vo svojom blogu niekoľko krát, a slovo „ mama“ je úžasné, keď ho počujete od malého dieťaťa, od svojho dieťaťa...Ešte krajšie je, keď toto slovo máte na mysli, ako mi to dnes moja kamoška Andrea, že ty stará vydra, povedala....keď sa každá zamyslíme, alebo každý ...
Henrieta je jedna „obyč“ žena, ktorá kedže je „obyč“ je pre mňa všetkým...Bútľavá vŕba, spolujazdec, najlepšia kamoška, „ baba s veľkým srdcom“, drtič, ktorý mi povie na rovinu svoj postoj, ak niečo vykonám, kamoška, ktorá ma svojim spôsobom usmerňuje, a bytosť, ktorá mi veľa dáva, a o ktorú by som nechcela nikdy prísť...
Jestvujú stránky to exemplárne, kde si vymieňajú svoje bôle ľudia cez maily, dávajú si inzeráty a „ lovia“ opačné pohlavie...Je táto cesta úplne normálna alebo nie? Môj názor je, že azda moc normálne to nie je, ale........predsa len je!
