Bolo slnečné júlové ráno, pobalila som si kufrík, plienky, mastičku, odsávačku, poštolky, svoje pyžamo s detským motívom, duchom dieťa, šlo rodiť dieťa :) Ešte pred nemocnicou sme stihli s tatom vypiť kávu a už sa začal kolotoč. Vyzliecť slečna, šaty nechať tu..Pamätám si, mala som rifle, a tehotenské tielko. Na izbu, ľahnúť a čakať. Vyšetrenie, sono, monitor tlkotu Tvojho srdca. Okolo pol dvanástej som počula štrngotať taniere, hladná som si pripravila príbor, a vyšla spokojne z izby. Sestrička ma na chodbe zastavila : " kamže kam slečna"? " Veď na obed, hladná som ".
" Ale vy idete rodiť"! " To určite ešte nejdem"!
Spiatočka do izby, hlad začínal gradovať, akosi ma začali bolieť boky, kĺby, a panva..." Čo to je, pre Boha "? O jednej na prípravovňu, klistír, sprcha, na sálu. Bolo to vtedy všetko také rýchle, že človek si zapamätá tak málo, aj keď je to "veľký deň". Na sále píšem Andrejovi, nech už rýchlo príde, že už čoskoro príde hodina Há, a musí byť pri mne, ako mi to sľúbil. Bála som sa, že to nestihne, ale cítila som potrebu, ba priam som chcela kričať, aby tam v momente so mnou bol ! Stihol...Ležanie na chrbáte, pásy na bruchu, všetko mi spôsobovalo nekonečné utrpenie, akoby som bola zavalená slonom, chcela som sa postaviť, posadiť, aspoň na minútu. Niečo zjesť, alebo sa aspoň napiť, niečo, hocičo, nejaká zmena polohy, v ktorej som sa začínala dusiť. Keď vkráčal do sály, v zelenom rúchu, vypýtala som sa do sprchy. Akonáhle sme vyšli zo sály, začali kontrakcie, jedna za druhou, ako príšerné postavičky z hororu, chytala som ho za ramená a chrbát a pomaly som sa presúvala s jediným cieľom, byť aspoň dve sekundy pod horúcou vodou....Vydržala som asi pol minúty a opäť to celé začalo. Utekala som smerom " sály " a volala Andreja, aby prestal umývať krv zo zeme, a aby ma čo najskôr odviedol na stôl. Prvá kontrakcia, predýchaná...Druhá, zatlačte!
Bolo presne 15:35 počula som slabý hlások, videla malý uzlík, ktorý odnášali za záves, a o chvíľu už som ju videla. Vytúženú, krásnu, pokrčenú, nechápavú, malú Ninušku...
Dve hodiny som ešte ležala na sále, hltala od hladu cukríky, prišiel ma pozrieť aj bracho, srandovali sme, vtipkovali. Andrej ma celý čas držal za hlavu, ale myslím si, mal dosť, čo videl :) Po prevoze na izbu som ihneď sestričky otravovala, že už chcem vstať a ísť sa pozrieť na dcérku. Zvoním raz, ešte nemôžete. Druhý, ešte nemôžete. Tretí..." Ale keď mne treba na wc, no a ke´d už stojím, tak teda smiem sa ísť pozrieť ?" Sestrička rezignovane pritakala...
V inkubátore odfukovalo umyté, okaté, krásne bábätko. Vyčesané vlásky do kohútika, s takou zvláštnou akoby cestičkou na čelíčku. Chytila som jej rúčku a nevedela sa vynadívať. Malinká úzka pusinka, noštek ako gombíček, ušinká ako dve fazuľky...Malinký vytúžený batôžtek...Nádhera! Z nemocnice som si ju brala v tom najmenšom oblečení, a aj tak jej bolo veľké.. Dve kilá osemdesiat, a 50 centi....
Dnes má moje kuriatko 4 rôčky. Od rána si spievame " happy birthday ", oslávenec krčí nosom a potmehútsky sa vyškiera, vraští čelo, a čaká, akýže darček dostane...To, čo jej prajem, jej dnes pred spaním zašuškám do uška. Tajomstvo.
Youtube : Zlatá brána, pieseň o malej hviezdičke
Milujem ŤA !
Mamina
