Paradoxne si spomínam, ako si ma s láskou chovala, učila ručné práce, maďarčinu, ktorú som odmietala, a teraz to aj ľutujem, ráno sladké kakao, žĺtok s cukrom, skaramelizovaný cukor na malom tanieriku, a zemiaková polievočka, ktorú nikdy nenavarím ani ja pre svoju dcéru, akú si vedela variť Ty. Mäkká, teplá štrudľa, láskavé ruky, a trpezlivosť, ktorú si v sebe mala, keď sme Ti spolu s bratom prevracali byt hore nohami, obracali fotele naopak, aby sme mohli mať stan. S Maťom sme sa Ti schovali obaja pod posteľ, a Ty si sa akože vkrádala do izbičky, a vravela si : " kde sú tí moji dvaja zlatúšici" a Maťo ani nedýchal, a ja som utlačená stenou a bratom začala skuvíňať, lebo v uzavretom priestore som toho času mala panický strach, a hneď sme odhalili našu skrýšu. Spolu sme naberali striekačky plné vody, a plašili sme vtáky na stromoch, ktorých koruny sa Ti priam dotýkali okien, a Ty si nemala rada vrabčiakov, ale zato si milovala spev drozdov, a na to si sa tešila celú zimu. Plnili sme búdku slnečnicou, práve pre drozdy a sýkorky, prechádzky vzadu starým petržalským lesom, zbierali sme snežienky, konvalinky a fialky, a tešili sa príchodu Jari. A brázdila som les takým starým chodníčkom z asfaltu, a chodila som hore dole, s Tvojou nákupnou taškou na kolieskach a vozila si bábiku..Zabíjali sme mucholapkou mušky, ktoré lietali okolo lampy v izbe a potom sme ich spolu pchali do zápalkových škatuliek a pochovávali sme ich vzadu za domom, zatiaľ čo Ty si po maďarsky šveholila so všetkými susedami..Hádzali sme s Maťom cukríky cigánčatám, a ani si o tom nevedela...Alebo, najviac som milovala, prebývať v Tvojom starom šijacom stroji, kľúčik som nosila akože od bytu, prišla som za Tebou do kuchynky, otvorila, sadla, zavrela a sedela som v ňom ukrytá pred svetom celé hodiny, pokým si ma nejakým keksíkom, alebo sladkosťou nevymámila von.
Posledne som Ti to pripomenula, a videla som ťa konečne smiať, od srdca, ako to bolo dávno, a ako si na tom zdravotne teraz. Vopchala som sa doň ako 30 ročná, a nevedela som ani nohy vtesnať dnu, a bohovsky si sa smiala. Nie a nie zavrieť tie dvere, ňaňa, azapád...!!!!
Keď to detstvo už u mňa skončilo, a ja som Ti chodila vysávať, alebo s obedom, tešila som sa každému Tvojmu spokojnému pohľadu, a radosti, ako sa tešíš, že som tam, a nie ma pustiť domov, " Iva, ostaň ešte, deti ti doma neplačú ".
Vedeli sme sa spolu zasmiať, hrešiť, zapáliť si cigaretku a papuľovať na politiku, posťažovať sa jedna druhej, vyfúknuť nikotín a bolo nám fajn, ako princeznám. Vždy som Ťa nesmierne ľúbila, lebo som mala pocit, že som v mnohom ako Ty. Horúce plechy vyberám holými nechránenými rukami ako aj Ty. Vždy, keď sme si pozreli do očí, vedeli sme presne, čo chceme povedať. Azapád, už mi je nanič, azapád, trápim sa, aj ja, tu ma bolí, mňa tiež, nič ma nebaví, ani mňa veru! A dáš si cigaretku? Hm, dám si, ale len polku, vieš, prestávam fajčiť, tak polku vyfajčím do obeda, potom zahasím, skryjem, vyvetrám, a po obede si ju dofajčím celú..Keď som nervózna, tak si pofajčím.
Raz, som takpovediac visela u Teba na stole, vešala som záclony, a umývala okná, Tvoj pohľad bol taký prerývajúci, akoby si tušila, že je niečo v neporiadku, a opýtala si sa : " Iva, si šťastná? " Zliezla som zo stola, chytila Ťa za ruky, a povedala som : " áno, Ňaninka, teraz už som šťastná, odišla som od muža. Odvetila si s iskrami v očiach : " aj tak bol škaredý ako čert " ! smiech ....
A odvtedy som Ti vravela každé trápenie, a nebála som sa, že ma nepochopíš. Vždy, keď sme tak letargicky sedeli v kuchyni, každej výrili myšlienky hlavou, na môj podnet : " Ňani, katastrófa ", si rýchlo odvrkla : " no horšie ako katastrófa " . Tešila si sa spolu so mnou, že čakám bábätko, aj následne, keď sme za Tebou s malou chodili, posledná naša návšteva, cápala si jej presne tou istou mucholapkou po rúčkach, a Ninke sa to veľmi páčilo, gúľala si jej jablká, bozkala ju na rúčky..a uplietla si jej rukavičky, čiapočku a vankúšik ušila, ktorý jej určite nechám, aby mala na Teba pamiatku !
Bola si nesmierne hrdá, a ja s Tebou tiež, aj šťastná, že si sa dočkala pravnučky aj odo mňa..
Keď bola Ninka maličká, a z tohto sveta ešte nemala zážitky, lebo celé dni iba prespala, v spánku sa usmievala. Odvtedy som začala veriť na to, že jestvujú anjeli, a aj anjeli strážni. A Ty si pre nás Anjel v Nebi, strážny.
Ňaninka, veľmi nám chýbaš. Aj keď odišla si v spánku a pokoji, pre mňa si človek, ne ktorého neviem zabudnúť, a pre ktorého denne posielam modlitby. Obdivujem Tvoju silu žiť, napriek všetkému, čo si v živote stihla zažiť, kiež aj ja by som bola sťa Ty..Silná, trpezlivá, a k určitým veciam flegmatická. Máš krásne deti, vnúčatá i pravnúčatá, nechala si po sebe krásnu, rozvetvenú rodinu. Boh vzal a Boh aj dal, mám za Teba strateného bratranca.
Ňaninka, zaspala si spánkom večným a mňa bude do konca života mrzieť, že som s Tebou nebola, a nebola ani týždne predtým. Verím, že raz, si podáme ruky v nebi, u Krista.
Prah si a na prah sa obrátiš, život neskončí, len sa pretransformuje do inej formy bytia, tak riekol farár na obrade. A ja budem navždy spomínať, na Tvoje ruky, modré oči, vrásky z cigariet okolo úst, na Tvoj hlas, smiech.
Čo život rozdelí, smrť spojí naveky, a keď raz pôjdem aj ja, a spojím si s Tebou ruky, bude to moje najvväčšie želanie po smrti.
Ľúbime Ťa
