Kráčam hrádzou, vnímam vôňu...rozpažím ruky, a cítim sa ako dravec..ale dravec s nehou...láskou...vnímam okolie a nasávam vôňu...ťažím energiu...
Keď som bola malá fúkala som letmé bublinky, šliapajúc vtedy ešte, zasmejme sa na bicykli sobi 20, ktorý mi otec kúpil, ale musel ho premaľovať na bielo, pretože červenú som neznášala..Tá vôňa...Vždy ma vedela dostať..a navigovať na ten správny smer..Neviem či je to zmes kvitnúcich topoľov, a danej flóry...ale je to tam..Aj teraz, keď už známe kúpalisko zmizlo a vznešene sa tam " nadúva " most Apolo....
Kto si pamätá, bude vedieť o čom píšem...o Lide...Pamätám si ho ako decko veľmi detailne.Vstup..na pravo malý bazén, na ľavo kasa...malý bazén so šmýkalkou..zelenou..kúsok od bazéna hojdačky, zelené a oplotené...raz som si tam rozbila hlavu...Také tie...sadneš si, rozhojdáš, a už len práca vzduch a nohy...Kúsok od nich pieskovisko, a zas hojdačky....sedia dvaja, odrážajú sa nohami a húpu sa..Potom bufet a ošetrovňa..
šatne, záchody, všetko staré búdy..kúsok smerom k Dunaju veľký bazén...a za ním čistička. Bo voda sa čerpala z Dunaja...preto bola vždy taká studená..Okolo veľkého bazéna schody, sťaby tribúna..Ľudia sa tam zvykli opaľovať.. Za tribúnou veľká lúka, kde boli rodinky, deti a rodičia, deti...kočiariky...deti....hmm..deti...krásni malí pižmoníci...hrali tenis, soft alebo bagminton..alebo hádzali lietajúci tanier...
Pre mňa Lido znamenalo veľa...Tá vôňa...a zabudla som spomenúť dlaždice..Malé, bielo červené...akoby s kvetinkovým vzorom.Asi sa dnes vyberiem, hľadať aspoň úlomok..Pred Lidom parkovisko..tam kedysi vznešene stál rodičovský dom mojej mamy...A domov, vždy útulný mojej babičky. Ktorá sa vždy starala o svojich šesť detí s veľkou láskou, v chudobe..ale s láskou...obetou a zodpovednosťou..Som veľmi pyšná, že všetky deti sú pokrstené...
Zmenou práce som sa vlastne vrátila do svojho rodiska..Na Lide som vyrastala od útleho detstva..Urobila som tam prvé kroky, šmykla som sa bezhlavo do vody, a rozbila si hlavu...Keď kráčam do práce, mám v srdci nekonečný pokoj....Lido sa síce zbúralo, na hrádzi ostalo asi štvoro domkov a pár chatŕč. Jeden domček je sídlo mojej práce :0).....mojej.....
Ostatné sú starou Petržalkou..Keď prašťal ľad, a skuvíňala vichrica, ľudia chodili cez zamrznutý Dunaj do mesta....Zvláštne, že susedia si pamätajú moju starú mamu...aj mamu...Keby som mala silnú moc, chcela by som mávnuť čarovným prútom a toto miesto zachovať....Prehodiť presýpajúce hodiny tisíc krát...začať točiť knoflíkom na hodinkách do nemoty....
Zbláznim sa, keď tak lipnem na spomienkach ????????
