Nahádžem si predsa všetky makové slížiky do " brindáka " alebo pomaľujem v spálni tapety? Nie, radšej okúšem všetky kvety v obývačke, rad za radom a každý inak, mňam, aké sú kyseľkavé. Potom navlečiem brata do sukne, a strčím pätu do taniera, pretože neznášam polievky mliečne, tobôž šošovicovú. A aa čože? Mám sa pobaliť a ísť k cigánom ? Oukej mami, už idem, len si pobalím pár kociek do kufríčka so slimáčikom Klingáčikom a idem teda, ahoj mami, zakývem....
Si už veľká školáčka, za každú zlú známku večne odutá, ignoruješ učiteľky. Namiesto pozdravu " Zdravstvujte učiteľnica " zakvíkaš ako oslík, mliečne desiaty zahadzuješ do koša, na obedoch schováš stravu v hlbokom tanieri, a pokryješ naň plytký, akože veď, všetko som zjedla, hlavne tie šľachy odporné, a mastné špagety.
Ach, puberta vyťahané jeansy, aj tričko, kríž na hrudi a čože aj keď mi ho otec strhol a hodil x krát do koša, vždy putoval zas na krk. A všetky chodby v moste prístavnom prelozené krížom krážom, stavby, prvé bitky.
Prvá práca, baví ťa, veď je s deťmi. V tábore vedúcou si najmenších, uspávaš ich, rozpletáš copíky najmenšej účastníčke, dokonca jej ustelieš vo svojej postieľke, pretože plače za mamou..Organizuješ výlety, podujatia, hádzanú, tábory..Ani nevieš ako, vchádzaš do mladosti. Práve v nej si dostala riadnu facku, spomenutú nižšie o ceruzke....
Etapa citov, čo ďalej ? Si už žena, čo chceš? Chceš výdaj, deti, rodinu, muža? Máš ho mať, ale je to tvoja priepasť, omyl a veľký pád, rozlet sa ti moc nepodaril..Odchádzaš do ústrania, už vyzretý človek, svojim spôsobom sklamaný ale zároveň bojujúci....Musíš si vybojovať aj mamu s otcom naspäť, tak pästuj..pasuj sa..Čo príde teraz ?
Čo prišlo ? Si to ty? nespoznávam ťa, kamoška. Je to klam? Je to akýsi bunker, či zlý vtip, či veľká stena, ktorú si okolo seba dala, aby si sa kvalitne zamurovala? Dobrá skrýša, dobre premyslená, nenápadná. Môžeš si robiť čo chceš, a nikoho k sebe nepustíš, máš predsa dobrú výhovorku. Vravíš si a presviedčaš sa mnoho krát, je to tak správne, tak to má byť. Dokedy však ?
Skladáš dole, okuliare ...Svet je predsa len iný, ľudia sú akí sú, ber si ponaučenia, ži a dýchaj, nemaj strach..Veď vieš, že život je veľká hra. Očakávaj horšie, je to tak lepšie........
Uhmm, počkáááj..Odhŕňam záves. Fuha, tu je ľudí.....Pripadám si ako opočlovek, čo vystiera chrbát, nie za tisíce rokov, ale v minúte..Jonglujem, usmievam sa...Skočím zo strechy s dáždnikom. Celá sa odovzdám plachteniu....Plachtím...a nemám strach :))
