Ten, ktorý má „ filipa“ a dokáže tento štát statne ogabať o koruny, ten problém kam ísť nerieši...Kúpi letenku trebárs na Malorku, Kubu, či Dominikánsku republiku,všetko to stihne za nejakú tú hodku dve, vezme si akurát tak širák s veľkými kvetmi a pestrými farbami, kreditku, cestou si ešte zahuláka na pracovníka za pultom „ check in“ to len tak, aby reč nestála, a pokecal si ešte po slovensky, lebo na inú osvojenú reč mu neostali žiadne živé mozgové bunky, popije nejaké to „ šampáňo“ či vodku v lietadle a potom už nič nerieši....
My ako rodina tiež balíme batohy, a putujeme za krásnymi dlhými morskými vlnami, ešte dnes ( a to už mám po tridsiatke ) hulákame, keď zas vidíme ten azúr, nekonečne nekonečný, krásny, sem tam sa vlniaci, lákajúci, zvodný, roztopašný....sem tam sa mihne loďka, lyžiar, čajka hojdajúca sa na vlnách, s pestrým zobákom, niekde vidno zas padák, slnko sa odráža na hladine...vždy mám pocit, že tam nejakým spôsobom patrím, a keď si spomeniem na detstvo, tak vždy vidím to malé, šťastné dievčatko s copíkom a pukačkami, ktoré rodičia nevedeli utíšiť, pri odluke a odchode z dovolenky...
Ten vnútorný pocit sa pred odchodom chveje, raduje, a teší, že sa istým spôsobom znova vrátim do starých detských čias, pohltia ma tie nekonečne milujúce krídla mojich rodičov, „ a na čas utečiem „ pred tým, čo ostane na pár desiatok sekúnd tu...že utečiem asi aj sama pred sebou, pred celým tým minulým rokom, ktorý nazbieral oceán vecí, asi tak za riadne „ káblové „ klbčičko, roztvorím krídla, a konečne budem mať voľnú myseľ, oddýchnem si, načerpám ešte viac energie, ako mám....a ako dieťa sa s mojou dcérou a rodičmi nadýchame morskej vône, pre zdravie!!!!!!
