Heeej, fujavica, prečo nenecháš ma nenecháš ako strom stáť, berieš mi víchrom lístie, vetrom kántriš konáre, prečo ma len neobídeš, neofúkneš zľahka a nejdeš ďalej? Prečo ma nenecháš ísť mojou cestou ??
Heeej slnko ! Prečo mi páliš korunu košatú, prečo dovolíš konárom praskať a hádzať hniezda vtáčie o zem? Prečo ma nenecháš, aby som rástol ďalej? Bez tej ukrutnej páľavy? Prečo ma nenecháš ísť mojou cestou ???
Heeej voda ! Prečo ma podmývaš, berieš mi prúdom moje korene, splavuješ všetok hmyz z kmeňa? Prečo ma chceš nasilu ovládať, a utopiť..utopiť sebou? Prečo ma nenecháš ísť svojou cestou ????
Košatý, kvetnatý strom skolaboval...Jeho zelené lístky sa otáčajú k nebu a prosia..Jeho kôra praská a volá oduševnene o pomoc...Korene schnú, vytŕčajú z pôdy ...
Poď ! podup ich a rozrež !! Podstatu aj tak nezmeníš ! Aj tak je strom oriešok, ktorý nerozlúskneš...bez šance...nie je ako kuna, ktorú ulovíš...a nie je ani mäsko, ktoré sa ti samo hodí pod fúzy...
Pozn. autora: vždy som rada písala v metoforách..Hlavne tým machrovným ťahom, kedy tomu nik nerozumie a musí sa ma pýtať, alebo musí x krát čítať dokola a aj tak nevie presnú myšlienku mojich riadkov....Všetko prebieha v mene prírody, tak to cítim a tak viem, že som sa dostačujúc vykričala....
