Až ma mrazilo, na stehnách, šiji, chlpy mi stáli na rukách od toľkej krásy, oči sa snažili všetko odfotiť, zapamätať si každý pahorok, ihličnany, neskutočne krásne malebné chalúpky, vilky, domčeky, hotely, všetkú tú krásu, prostredie, prírodu. Svieži vzduch, z ktorého šli prasknúť pľúca. Horeidúc ku Štrbskému plesu, dreveničky so suvenírmi. A vravím si : " som tu po sto rokoch, bohvie kedy sem zas dokvitnem, kúpim malej plyšovú ovečku, ktorú vždy kradla mojej kamoške " Henriete ", zaslúži si, veď mala meniny. Cesta ku mostíkom, okolo precvála zapriahnutý koník, prehliadka v koči v rýchlosti dupkajúceho koňa, nič pre mňa. Pozerám sa na mostíky, vidím aj schody, zhora by bol asi pekný výhľad, ale nič pre mňa, neznášam výšky, stačí mi úplne štvrté poschodie v paneláku v Bratislave. Solisko mi je z mladosti trošíčku povedomé, ale veľa si z neho nepamätám, prejdem okolo lanovky, netrúfla by som si. Prejsť všetko za jeden jediný deň sa ani nedá, hlavne, že vyšlo počasie a slnko príjemne hreje. Snažím sa spomenúť, kde sme to boli s bratom na liečení, ktorý zo Smokovcov to bol, ťahá ma to na Dolný. Intuícia ma opäť nesklamala, stojím pred Škrobarovým ústavom, okolo chodia deti s rodičmi, ostatné sa za účasti sestričky hojdajú pred areálom. Vykúkam spoza plotu, kade chodí zubačka a snažím sa rozpamätať, pod ktorým stromčekom som každý deň čakala, kým sa zjaví mama, a vezme ma aj s bratom odtiaľ konečne domov. Musím reálne priznať, že touto návšetvou som sa bola vysporiadať sama so sebou s faktom, že som tam musela kedysi byť dva dlhé mesiace, a že som sa vtedy cítila odhodená, opustená. Dnes však viem, že to bolo potrebné, a snažím sa vcítiť, čo asi musela prežívať mama, keď nás tam musela nechať. Mňa by rovno mohli odviesť do cvokárne, keby som tam musela nechať Ninku.
Celá návšteva v Tatrách mi prišla taká spomalená, sťaby tam plynul čas inak, ako v Bratislave. Ľudia sa tam nenaháňajú, žiadny stres, nik v obchode nežundre, keď pokladníčka spomalene odčítava čip na tovare, tu by už celý rad reval, zjapal, čo je taká pomalá, a ja sa ponáhlam, a ja to a ja zas ono. Čašníci v reštikách sú vľúdni, chodia v predklone, aby ste boli spokojní, tu sa už tešia kedy vypadnete a čakajú honosné tringelty. Dávno sme sa zhodli, že tento svet je naruby, a rúti sa do katastrófy. Ľudia si dokážu závidieť aj chorobu, obzerajú si piercing v nose a zalamujú rukami, žijú v strese, nevážia si..Napriek všetkým mojim myšlienkam, a postrehom, som rada, že som sa dokázala odpútať a vyraziť do iného kúta Slovenska, načerpať nové sily a zamyslieť sa nad sebou.
