Mojimi očami, mojimi zmyslami, s mojim duchom....

  Dúfam, že ww stránky budú existovať aj o ďalších desať rokov, a pevne verím, že si ich prečítaš raz aj ty... Hoc neviem, akú budeš mať tvár, ani aké očká, ani či budeš chlapček ,alebo dievčatko. Či budeš behať bosý po tráve v parku , alebo v šatôčkach s kočíkom okolo mňa, aj so Sárou...Vraj, nálada býva precitlivelá, a presne sa tak cítim aj ja.....Zvesť, kedy som si pospájala dokopy fakty, že sa mi nežiada viac cvičiť v posilke brušáky, že kombinujem jedlá jedno cez druhé, a najviac mi chutí cibuľa, tušenie, že to asi bude tak, ako to cítim, bola úžasná, neopísateľná, neskutočná....Dve čiarky, obyčajné dve čiarky, ktoré nakreslíš z pakruky, len tak, ako graf alebo dve linajky kriedou na tabuľu....triaška celého tela, neschopnosť povedať slovo, vetu....plač....šťastie, dojatie....  Ešte som Ti nedala meno, hoc vymyslené máme dve, ešte som Ti nestihla povedať, ako veľmi Ťa ľúbim, a túžim po Tebe.....aká som šťastná...ešte vždy matne vstrebávam fakt, že nosím pod srdiečkom malého človiečika, že vo mne bije o srdiečko naviac, že budeš kúskom mňa .že je len začiatok tvojho vývinu a ja by som Ťa už chcela objať, stískať v náručí, pobozkať, a obzrieť si tvoje rúčky, tváričku, noštek, pohladkať hlavinku s jemnými vláskami...pohladkať  bruško , riťku ....a cítiť tú úžasnú vôňu, akú môže mať jedine bábätko a matka...  Dnes som Ťa prvý krát videla, si ešte taký maličký/á...10 mm malý uzlíček, hniezdiaci uprostred maternice.... každý deň myslím na to, aby si bol zdravučký drobček....Každý deň sa mi zdá taký dlhý, dlhší ako ten predchádzajúci....Kalendár už je povyškrtávaný týždňami, už sa neviem dočkať leta...Keď uzrieš svet, keď uzrieme my teba, a ty nás...a hlasno zakričíš na úvod svojho života.....  Rastieš rýchlo drobuliatko, a mne rastú vďaka Tebe chute, neznášala som banány, teraz ich môžem papať na kvantá, milovala som kečup, teraz ma z neho kvalitne naťahuje....našťastie, musím si zaklopať na drevo niekde, ešte som nemala tú česť, skláňať sa bledá nad záchodovou misou....celkom dobre znášam fakt, že moje bruško má v prenájme ružový batôžtek, synček alebo dcérka....ešte stále sú tie slová tak vzdialené, a stále sa s nimi vyrovnávam.... Deň čo deň sa vŕtam v knižke deväť mesiacov otázok a odpovedí, hlcem každý riadok, skúmam každý detail, skúmam seba...Neviem či je to určitý strach, alebo obava, o Teba, niekde tam je asi prameň....Ťažko to popísať, všetko sú to neopísateľné pocity...nedajú sa vypovedať....Vypovedať sa dá jedine, že som čakajúc Teba vyzrela, a cítim sa inak, zodpovedne, azda aj staro.... Vlastne som pochopila kúzlo života, pochopila som veľdielo Boha, a ten údel ženy, ako matky...    Keď tak nad tým všetkým deň čo deň premýšľam, je to všetko naozaj Veľdielo, zázrak a pre mňa vrchol, cieľ života, po ktorom som túžila odjakživa..Moje telo, je teraz v podstate prepožičané tomu zázraku, ktoré azda bude mať moje črty, otcove črty, našu krv, oči, pohyby, možno aj palce na nohách.... Boh vie....Moja telesná schránka sa uspôsobuje drobčekovi, rastie maternica, zväčšuje sa panva, dýcham, vylučujem za dvoch, papám za dvoch J A v nafúknutom čo chvíľa domčeku spokojne odpočíva moje bábätko...Každý deň sa pristihnem rátať týždne, a nekonečne sa teším, až mi to stvorenie podajú do náručia J Pokračovanie ešte bude............