Les, ktorý som vždy milovala vďaka svojej „ Ňani „ je dnes čarovne zasnežený, konáre poodlamované vetrom popadané na zemi, naokolo pokoj, ticho, až mrazí na chrbáte. Hore kopec, dole kopec, za sebou ťahám sánky, s usmiatym dieťaťom, tešiacim sa vychádzke, snehu, sánkam, zážitkom prvého karnevalu v škôlke, ako prváčka. Obzriem sa, vidím, že je šťastná, smeje sa, naberá sneh na snehuľky.
„ A mami „ zajtra ideme na výlet, zoberiem si zvieratká do tašky.
„ Môžeš, a tešíš sa?“
„ Áno, a mami? Pani učiteľka Zuzka bola tiež lienka Medulienka ako ja „..
„ Videla som Vás na fotke, boli ste ako mamička a dieťatko „
„ Áno a ja som sa tak veľmi tešila „
„ A mala si aj tykadielka ? „
„ Áno, ty si mi urobila, mami „
Ťahajúc sánky, uvedomím si, že nám niečo chýba. Štrngot obojka, Sára..........Labky, vyskakujúce v snehu, ňuchajúci čumák...... Brechot Sári..
Chýba mi ten ružový rypák, ktorý sa tu nenápadne pohyboval..... Chýba mi cítiť Sáru, keď sa ako malá nenápadne vkradla k nohám do perín....
Sára navždy ťa ľúbime, a čakáme
!!!!!!!!!!
