Tento článok sa zrodil práve za dverami pôrodnice, skákal mi v hlave po celú tú, akože by som to nazvala, orientálnu noc, a neustále som mala pred očami rôzne telesné schránky žien, žienok s bruškami, ktoré všetky prežívali to isté, bez ohľadu na postavenie, na menšinu, na vierovyznanie a tak ďalej....Všetky predýchavali kŕčovité kontrakcie, všetky vzdychali, stonali, kričali....a mne v hlave doslova hučalo od celej tej neznámej atmosféry, od toho neznáma, strach so mnou krútil ako s harpúnou, celú noc som bola v strehu, aj keď oči rezali, nedalo sa zažmúriť oko....Iba z času na čas utíchli výkriky, a vystriedalo ich už krásne, hrejivé, destké kričanie na svet, deti sa počas tej noci rodili ako na páse, ale to som si len myslela....oni sa tak rodia stále, v každej minúte, sekunde....
Moje, vlastne naše a vždy naše dieťatko malo taktiež úvahu, že by sa jej aj možno zachcelo na svet, minulý štvrtok, vlastne už na prelome piatka...Dvere pôrodnice sa otvorili, všetko rutina, ako na bežiacom páse, papiere, monitor srdiečka dieťatka, kontrakcie maternice, vyplašené oči, z neznáma a z bolesti, ktorú nepoznám ani ja, ani žiadna, ktorá sa rozhodla byť mamička.....stále sa otáčam, a v duchu sa modlím, aby som mohla mať pri sebe otecka maličkej, môjho partnera....Cítim, že ho teraz nesmierne potrebujem, že bez neho sa zložím ako skladačka z detských čias, a viac sa nepohnem.....z trucu....možno aj....
Kontrakcie sú pravidelné, už začínajú aj v chrbáte, nie je to nepríjemné, len sa nedá dobre ležať....Počas noci partner na odporúčanie sestričky odchádza, ja ležím v izbe, a čakám ticho, čo bude ďalej....Vedľa mňa leží mamička, tíško prežíva kontrakcie, sestrička zažne svetlo, moja zvedavosť.....Žienka ma akési maličké bruško....Po jej vyšetrení sa dáme do rozhovoru, hlavne, že máme len dve hodiny nadránom, jej maličký sa pýta na svet, hoc nemá ani kilogram, a 25 týždeň ma mamička za sebou...... / maličký sa narodil na druhý deň - Veľa šťastia a sily v živote Oliverko / !!!!!!!!!
Po strachom prebdenej noci ideme na vyšetrovňu, po nej naspäť do izby, o chvíľu prichádza setrička...Zaťala ako do živej rany, vyslovením vety : na prípravku slečna.. Opäť strach, necítime sa na rodenie, hlava sa mi točí.....Po klystíre som hladnejšia ako predtým, nesmiem už nič jesť, prichádza už naštastie priateľ, ruka v ruke odchádzame spolu von, kde ma premáhajú slzy.....slzy strachu....Maličká je v brušku kľudná, monitor ukazuje len jej tep, kontrakcie utíchli....Po obede konečne dostávame jesť, aj správu, že musíme ostať celý víkend v nemocnici na rizikovom....
Ani neviem, či sa máme radovať, že približne vieme čo nás čaká, alebo sa máme hnevať, že sme museli niečo pred pôrodom zažiť.....alebo to máme nechať len tak poletovať v povetrí, a rýchlo na to zabudnúť....Dve veci však vieme....Musíme sa teraz dať obe dokopy, psychicky, teda hlavne ja, som rada, že tak učiním tu, u nás doma, v náručí priateľa.....Už len čakať, kedy tie kontrakcie začnú byť nie poplachom, ale jasnou správou, že sa malá pýta k nám, medzi nás....K mame a k Sárike
